Príbehy 2002

V kategórii: Záchrana ľudského života

Volám sa Monika Tóthová. Som žiačkou štvrtého ročníka Špeciálnej základnej školy internátnej vo Veľkej Čalomiji. Mám 11 rokov. Bývam na Vieske. Sme štyria súrodenci. Máme sa veľmi radi.

Jedného dňa sa stalo niečo hrozného. Môj mladší brat Gustáv má osem rokov, spadol do kontajnera. V kontajnery horel odpad. Ja som sa hrala so svojimi kamarátkami na okolí. Hneď ako som zbadala čo sa stalo, bežala som mu na pomoc. Vytiahla som ho za pomoci kamarátok z ohňa. Uhasili sme na ňom šaty a zavolali na pomoc dospelého. Ten zavolal záchranárov. Poskytli mu prvú pomoc. Zaviezli ho do nemocnice do Veľkého Krtíša. Odtiaľ bol prevezený do Košíc. Som veľmi rada, že som sa vtedy hrala na okolí. Tak som sa mohla zúčastniť na záchrane života môjho brata Gustíka.

List napísala a skutok vykonala Monika Tóthová Špeciálna ZŠ internátna, Veľká Čaľomija

Monikin mladší brat Gustík k nám koncom septembra nastúpil do 1. ročníka. Dovtedy sa liečil v nemocnici, dosiaľ má telíčko zjazvené po škaredých popáleninách, jazvu má aj na tvári. Napriek tomu je to živé a milé chlapča. Monika sa o neho príkladne stará aj na internáte, v podstate mu tu nahrádza mamičku. Deti chodia domov len na víkendy a tak ku sebe naozaj lipnú.

Z listu riaditeľky školy Mgr. M. Vargovej

V kategórii: Pomoc v rodine

Každé dieťa by malo svojim rodičom pomáhať. Veď aj rodičia pomáhajú nám, keď to potrebujeme. Mama a oco pracujú a starajú sa o nás aj o domácnosť a aby sme mali to, čo potrebujeme. A keď chceme aby našim rodičom ostal čas aj na spoločné hry s nami, musíme pomôcť. Volám sa Janka Podolská. Mám 12 rokov a okrem otca a mamy mám sestričku - dvojičku Dominiku. Svojim rodičom pomáham rada. Starám sa o svoju sestričku - dvojičku, ktorá je postihnutá a tým uľahčujem život svojej mame, ale hlavne svojej sestričke. Mám ju veľmi rada. Moji rovesníci si nevedia predstaviť aké je to zložité starať sa o postihnutého človeka. Starostlivosť o ňu je veľmi náročná a namáhavá, ale ja sa o ňu rada starám. Prebaľujem ju, aj ju prezliekam. Veľmi často sa spolu hráme. Nie sú to také hry ako sa bežne deti hrajú. Moja sestrička nevie chodiť a niekedy sa jej aj ťažko sedí. Ani do rúk nevie všetky predmety chytiť. Preto musím vymyslieť také hry, aby sa aj ona mohla hrať a aby to pre ňu nebolo náročné. Dominika je veľmi rada, keď sa jej venujem a tiež ma má veľmi rada. Tak ako ostatné deti aj ja rada chodím von. Niekedy idem von so svojimi kamarátkami, ale častejšie chodím von aj so svojou sestričkou. Niekedy by som sa aj ja radšej bicyklovala, ale keď si pomyslím, že Dominika bude doma smutná, nechám bicykel tak a radšej ju vezmem von v kočíku. Mám veľmi dobrých kamarátov, pretože moju sestričku berú ako normálne zdravé dieťa a nie ako niekoho, kto je postihnutý. Majú pre ňu pochopenie. Okrem toho, že sa venujem svojej sestričke, pomáham rodičom aj s inými vecami. Keď prídem domov zo školy, moja sestrička ešte nie je doma. Tento čas využívam na to, aby som sa naučila, napísala si úlohy a pripravila všetko, čo do školy na druhý deň potrebujem. Keď som so svojimi školskými povinnosťami hotová, umyjem riad, upracem, niekedy povysávam koberce a pripravím olovrant. Som rada, že môžem v rodine pomôcť. Veľa času strávim u svojej babky. Aj jej pomáham. V zime odhrabávam sneh z chodníka, v lete chodím s bratrancom, sesternicou a svojou sestričkou von, na jeseň odhrabávam lístie a na jar, keď nemám ako významne pomôcť, idem nakúpiť. Aj keď ma z nosenia nákupov bolia ruky, mám dobrý pocit, že som urobila dobrý skutok. Keď je ocko organizátorom na nejakej akcii, pomáham mu rozvešať plagáty. Pomáhať by si mali všetci ľudia bez ohľadu na to, či sú to deti alebo dospelí. Keby si všetci pomáhali, bol by svet usmievavejší, krajší a lepší. Chcela by som v takom svete žiť.

List napísala a skutok vykonala Jana Podolská, v šk.r.2001/2002 7. B trieda, ZŠ akad. Jura Hronca, sídlisko Juh, Rožňava

V kategórii: Pomoc rovesníkom

Na začiatku školského roka 2001/2002 prišiel do našej triedy nový žiak. Bol iný ako my ostatní. Nemal vlasy. Niektorí spolužiaci sa mu posmievali, ale pani učiteľka nám vysvetlila, že Lukáš má veľmi ťažkú chorobu a vlasy nemá, pretože ho liečia chemoterapiou. Spočiatku sa s nami nehral, v triede mal iba jedného kamaráta, ale postupne sme si ho všetci obľúbili. Lukáš bol od nás o tri roky starší, ale často na vyučovaní nevedel odpovedať, zle čítal a veľmi sa hanbil. Tak sme sa dohodli, že ho budeme doučovať. Najviac potreboval pomôcť s čítaním. Jeho najlepší kamarát Maťko s ním cez prestávky vždy prečítal nový článok. My ostatní sme mu pomáhali s matematikou a slovenským jazykom. Veľmi sme sa tešili z pokrokov, ktoré robil na vyučovaní. Keď sa mu starší žiaci posmievali, vždy sme sa ho zastali. Ale potom Lukáš znovu ochorel, jeho choroba sa vrátila. Všetci sme boli smutní. Najskôr sme mu nakreslili obrázky a vyrobili sme pre neho darčeky. Rozmýšľali sme, ako mu môžeme pomôcť, aj keď stále ležal v nemocnici a my sme ho nemohli navštíviť a potom mu Lukáškovi rodičia kúpili mobilný telefón. Do triedy sme si zavesili kalendár, napísali sme naň Lukáškove telefónne číslo a na každý deň sa zapísali jeden alebo dvaja žiaci. Každý deň sme mu telefonovali, porozprávali sme mu, čo je nové v škole, spýtali sme sa, ako sa má. Lukáškovi bolo v nemocnici dlho, tak sa vždy potešil, keď nás počul. V máji sme odišli do školy v prírode a Lukáša vtedy operovali. Jeho zdravotný stav bol veľmi vážny. Začiatkom júna nám pani učiteľka oznámila, že Lukáš je veľmi chorý a potrebuje krv. My krv darovať nemôžeme, preto sme oslovili všetkých žiakov a učiteľov našej školy. Každý žiak našej triedy na slohu napísal text, ktorý potom prečítal v niektorej triede. Porozprávali sme im o našom kamarátovi a poprosili sme ich, aby povedali svojom rodičom, ak majú krvnú skupinu 0 pozitív, aby ju darovali na transfúznej stanici na Kramároch. Keďže má naša škola 800 detí veríme, že sa o tom dozvedelo veľa ľudí. Aj pani učiteľky išli darovať krv. Toto je koniec nášho smutného príbehu, ale my všetci veríme, že bude so šťastným koncom. Dúfame, že to Lukášovi pomôže a opäť sa k nám vráti.

List napísali a skutok vykonali v šk.r.2001/2002 žiaci 3. C triedy, ZŠ Tbiliská 4, Bratislava

V kategórii: Pomoc ľuďom
Pomoc iným ľuďom

Jedného zimného dňa sme s kamarátmi išli na prechádzku. Nevedeli sme kam, ale išli sme. Sneh nám vŕzgal pod nohami a my sme v ňom zanechávali hlboké stopy. Asi po dvoch hodinách sa začalo stmievať. Rozhodli sme s vrátiť. Asi v polovici cesty sme zbadali nejakú kopu snehu. Nezdalo sa nám, že by to bol iba sneh. Keď sme sa išli pozrieť bližšie, videli sme v snehu polozamrznutú starenku. V ruke zvierala nákupnú tašku. Pomohli sme jej vstať, lebo sa jej podlamovali skrehnuté nohy. Nevedeli sme z kadiaľ je. Spýtali sme sa jej, ale nevedela odpovedať, len sa triasla od zimy. Môj bratranec si vyzliekol sveter a dal ho na ňu, aby jej bolo lepšie. Zrazu mi prišlo niečo na um. Zobrať ju do najbližšej dediny. Všetci súhlasili, no nevedeli sme presne, kde sme, lebo sme boli asi v strede poľa. Nakoniec sme sa rozhodli zobrať ju tou cestou, ktorou šla ona, lebo sme videli jej stopy. Prišli sme do dediny, kde ju spoznala nejaká asi 40-ročná pani. Zobrala si ju domov nám odľahlo a spokojní sme sa vrátili domov.

List napísala: Monika Predajnianská, v šk.r.2001/2002 kvarta A, Gymnázium Andreja Vrábla, Mierová 5, Levice
Skutok vykonali: Monika Predajnianská, bratranec Peter Potocký a kamaráti Tomáš Toman a Miroslav Toman

V kategórii: Pomoc prírode

Bol pekný slnečný deň a my sme sa rozhodli, že pôjdeme do lesa na výlet. Keď sme prišli do lesa, hľadali sme pekné miesto, kde by sme sa zložili. Našli sme krásne miesto, v tieni pod stromom. Vtáčiky krásne spievali a my sme sa pobrali ďalej. Bolo tam krásne, počuli sme na vysokom strome ďobať ďatla, videli sme dve srnky, sýkorky a malé vtáčatká. Zrazu sme zbadali šiestich chalanov ktorí, nahlas kričali, fajčili a znečisťovali prírodu. Radšej sme sa im vyhli. Krásny deň sme prežili v lese a už sme sa vracali. Ešte stále tam boli tí chalani. Naši išli, no ja som sa trochu zdržala pri pekných kameňoch. Keď som už odchádzala, zbadala som, že tí chalani tam majú nejaké klietky z pletiva. Priblížila som sa a videla som, že v jednej klietke majú malého ježka. Schovala som sa za strom a chvíľu som čakala, čo urobia s tým ježkom. O chvíľu tí chalani odišli a klietky tam nechali. Prišla som k nim bližšie, aby som vypustila ježka. V ostatných klietkach už nebolo nič, ale keď som sa lepšie priblížila k ježkovi, po celom tele mal pozapichované ihly. Všetky ihly som pomaly vytiahla a zobrala som ježka so sebou. Asi týždeň bol ježko u nás doma, keď sa zotavil, dali sme ho von. Na druhý deň tam už nebol. Bol zdravý a ušiel naspäť do lesa. A tak som zachránila malého ježka.

List napísala a skutok vykonala Lívia Gréková, II. ZŠ, Komenského ul., Vrbové

V kategórii: Dobrý nápad

Moja kamarátka ochorela. Aby bola veselšia, išla som ju pozrieť. Ona mi ukázala náramky, ktoré uplietla. Napadlo ma, že by sme ich mohli predávať. A tak sa aj stalo. Deň čo deň sme ja, moja kamarátka a moja sestra plietli a predávali náramky. Koncom mesiaca sme spočítali zarobené peniažky. Zarobili sme 610,-Sk. Za peniaze sme zakúpili sladkosti, ktoré sme zaniesli do Špeciálnej základnej školy pre telesne postihnutých v Detve. Pani riaditeľka nás pozvala 31. 5. 2002 do ústavu na MDD, kde sme rozdávali aj sladkosti, ktoré sme zakúpili za peniažky, čo sme zarobili. Zúčastnili sme sa aj diskotéky a súťaží pre tieto deti. My sme tam boli ako hostia. Deti mali veľkú radosť. Myslím, že tento nápad bol dobrý a budeme v tom pokračovať.

List napísala Veronika Drugdová, 5. C trieda, II. ZŠ, Štúrova 12, Detva, okres Detva
Skutok vykonali Veronika Drugdová, Michaela Drugdová a ich kamarátka Zuzka Molnárová, ZŠ A.Bernoláka, Detva