Príbehy 2009

V kategórii: Záchrana ľudského života
za záchranu života topiaceho sa učiteľa

„Som učiteľka na ZŠ v Komjaticiach, kde sme všetci hrdí na žiaka z 8.A triedy Miroslava Poláka, ktorý sa začiatkom tohto roka stal hrdinom. Zachránil totiž to najcennejšie – ľudský život. 2. januára 2009, približne o 11.00 hod. sa na miestnom zamrznutom štrkovisku korčuľoval 64 – ročný učiteľ na dôchodku. Mirko s priateľom si práve obúvali korčule, keď sa pod pánom učiteľom preboril ľad takmer 5 metrov od brehu a začal sa topiť. Mirko začul volanie o pomoc, neváhal, pribehol tam a podal topiacemu sa mužovi konár. Jeho priateľ sa pokúsil ísť bližšie k mužovi, ale ľad sa pod ním lámal, tak sa iba šokovaný prizeral. Mirko ťahal z vody slabnúceho muža, ktorému priťažoval starší vek a mrazivá voda. Po veľkom úsilí sa mu ho podarilo vytiahnuť. Nebyť Mirkovej duchaprítomnosti a odvahe, možno by bývalý pán učiteľ nebol už medzi nami. Mirko Polák je výborný žiak, učí sa na samé jednotky a úspešne reprezentuje školu na rôznych olympiádach. Je to veľmi dobrý, tichý a skromný chlapec, dokonca o svojom hrdinstve nikomu nepovedal. Jeho rodičia sa to dozvedeli, až keď sa mu zachránený pán učiteľ prišiel domov osobne poďakovať. My, pedagógovia a žiaci školy sme veľmi hrdí na nášho malého hrdinu a myslíme si, že jeho čin je hodný ocenenia ako príklad odvahy a nezištnosti v tomto bezcitnom svete.“

List napísala: Mária Derďaková, pedagóg
Skutok vykonal: Miroslav Polák, v šk. roku 2008/2009 žiak 8. triedy, ZŠ s MŠ A. Cabana, Komjatice

V kategórii: Pomoc v rodine
za dlhodobú pomoc a podporu chorého súrodenca

„...Všetko sa to začalo, keď mal Lacko len päť rokov a jeho o rok mladší brat Matúš ochorel na leukémiu. Prognózy lekárov boli spočiatku opatrné. Lackovej rodine sa v tej chvíli akoby zrútil celý svet, ale nevzdali sa a začali bojovať, i keď vedeli, že to bude veľmi ťažký a dlhý boj. Lackova mamina s Matúšom museli stráviť celých sedem mesiacov na onkologickom oddelení a doma zostali len chlapi – Lackov otec, Lacko a jeho najmladší brat Jakubko, ktorý mal vtedy jeden a pol roka. Možno sa to zdá neuveriteľné, ale Lacko akoby prevzal úlohu maminy – pomáhal svojmu otcovi s domácimi prácami, v kuchyni a najmä bol veľkou oporou pre svojho malého brata Jakuba... Keď sa Lackova mamina vrátila s Matúšom z onkológie, celý chod domácnosti sa musel prispôsobiť novej situácii. Prešlo 9 rokov od krutej správy, ktorú sa Petríkovci dozvedeli a po celý ten čas je Lacko najväčšou oporou svojej mamine. Stále jej pomáha nielen s najmladším bratom, ale hlavne s Matúšom, lebo aj on začal navštevovať to isté osemročné gymnázium ako Lacko. Keďže Matúš má zníženú motoriku a občas máva problémy pri nástupe a výstupe z autobusu, Lacko mu pomáha každý deň. Keď nastane obdobie chrípky, resp. zimné obdobie, Matúš musí kvôli imunite zostať doma aj 2-3 mesiace a jeho mamina za pomoci Lacka ho doučujú všetko, čo sa v škole preberá, aby sa Matúš mohol bez problémov zapojiť do vyučovacieho procesu... Musím spomenúť ešte jednu vec, i keď sa to možno bude zdať až „ pritiahnuté za vlasy“. Ale keď bola zima, Lacko nechodil von so svojimi kamarátmi, aby sa mohli spolu korčuľovať, alebo sánkovať. Pýtate sa prečo?... Lacko bral ohľad na svojho chorého brata, ktorý nesmel vychádzať cez zimu von, aby neprišiel do kontaktu s chorými deťmi a tak sa vyhol ďalším komplikáciám, ktoré by mohli nastať v jeho zdravotnom stave. Uvedomoval si, že Matúšovi by bolo ľúto, že všetky deti môžu ísť von a hrať sa, len on musí byť doma, doslovne izolovaný od všetkých... Napriek týmto životným situáciám Lacko zvláda aj svoje povinnosti a patrí medzi najlepších žiakov v triede... Musím povedať, že som na neho hrdá nielen ako jeho triedna učiteľka, ale aj ako človek a chcela by som mu touto cestou vzdať hold za to, aký je statočný...“

List napísala: Marcela Hlbočanová, pedagóg
Skutok vykonal: Ladislav Petrík, v šk. roku 2008 /2009 žiak tercie, Gymnázium J. Jesenského, Radlinského 665/2, Bánovce nad Bebravou

V kategórii: Pomoc rovesníkom
za priateľskú pomoc a podporu spolužiačky po tragickej udalosti

„Nie, nechcem sa zmieňovať o hrôzach polomskej tragédie z februára 2009 s dvanástimi obeťami, ale chcem úprimne poďakovať tým, čo mi pomohli dostať sa z neúprosných chvíľ môjho života do súčasného. Patria medzi nich aj moji 27 spolužiaci zo 6. ročníka, ktorí so mnou cítili a pomáhali mi všetkými dostupnými spôsobmi. Do nemocnice v Banskej Bystrici mi poslali po babke veľkú obálku s listami a veľkým papierovým srdcom so samolepkami od každého spolužiaka. Nevysloviteľnú radosť mi urobili ich podpisy aj od pani učiteľky triednej. Poplakala som si, ale boli to slzy radosti... Bola som už po operácii, ale pri srdiečku ma hrialo čosi teplé, príjemné. Totiž len krátko pred tým ma prebrali z umelého spánku a ťažko zranený ocko mi oznámil, že sme stratili mamičku. Štrnásťročný brat Mário vyviazol s ľahkými zraneniami. Čo mi dávalo ešte chuť do života? Veľká obálka s nadpisom „NAŠA MIMKA“. Odteraz patrí medzi moje „naj“ dokumenty. Aj každodenné smsky od mojich kamarátov z triedy. Po príchode domov ma navštevovali každý deň od pondelka do soboty. Striedali sa, len aby mi rozprávaním a hrami skrátili voľný čas. Doma som bola mesiac a nemohla som sa moc namáhať. Spolužiačky mi písali prebraté učivo do zošitov, rozprávali veselé zážitky a tak mi pomáhali preniesť sa medzi ostatných do nášho šiestackého kolektívu. Kika mi urobila dokonca aj oslavu u nich doma so všetkým, čo na oslavách býva. Sladkosti, plyšáky! Tých som dostala naozaj veľa! Domov mi ich nosili viac ako často.... Hovorí sa, že čas lieči. Mne je to teraz ťažko zhodnotiť, hoci chodím do školy, ale jedno môžem s istotou o mojich spolužiakoch povedať : „Sú super!“ Veľmi ma podržali v najťažších chvíľach, keď sme spoločne zaháňali smutné myšlienky. Neustále mi pomáhajú, radia mi, som im za to vďačná. Svojimi každodennými skutkami dokazujú, že im na mne skutočne záleží. Patrí im za to obrovské ĎAKUJEM !“

List napísala: Miriam Neštinová
Skutok vykonal: kolektív spolužiakov, v šk. roku 2008/2009 žiaci 6. triedy, ZŠ J.A. Komenského 1290/1, Bánovce nad Bebravou

V kategórii: Pomoc ľuďom
za pohotovú reakciu a pomoc zraneným pri vážnej dopravnej nehode

„...V jedno pekné ráno 21. februára sme sa vybrali na lyžovačku do Polomky... Spolu s mamou a bratom sme nastúpili do autobusu. Rozlúčili sme sa s ocom a zakývali sme mu. Poprial nám šťastnú cestu... Tá lyžovačka so skvelými kamarátmi mala byť oddychom a načerpaním nových síl. Cestou sme sa zastavili na čerpacej stanici, občerstvili sme sa a pokračovali sme v ceste. Všetky deti sedeli v zadnej časti autobusu a tak sme sa mali o čom rozprávať... Už sme sa tešili, že si spravíme diskotéku a budeme sa zabávať... Nič z toho sa však neudialo, pretože prišla chvíľa, ktorá to všetko prekazila. Už len pár metrov a sme tam. Prejdeme železničné priecestie, z ktorého bolo vidieť krásny lyžiarsky svah. A práve tam to prišlo, náraz a buchot, škrípanie bŕzd. V ten moment som netušil, čo sa deje. Ani by ma nenapadlo, že do nás narazil vlak. Prevrátilo nás a šúchalo po trati s hrozným rachotom. Zrazu bolo ticho a tma. Keď som sa precitol, zbadal som kamaráta, ktorý bol vedľa mňa a rýchlo sme vyskočili von. Počuli sme všade krik a plač. Zbadal som, že ostatní sú zavalení vo vraku autobusu, ktorý ležal na boku. Bolo rýchlo treba pomôcť. V tom som počul kričať mamu, či žijeme. Po sedačkách preliezla až k nám a keď zistila, že nám takmer nič nie je, povedala, že musíme pomôcť ostatným. Spolu s mamou a kamarátom sme začali vynášať zranených von. Kamarátka mala rozbitú hlavu a upadala do bezvedomia. Vyniesli sme ju von a dali na bundu. Ja som jej robil studené obklady. Bol som pri nej a držal som ju na rukách. Bola od krvi, nevnímala čo sa deje a ja som sa o ňu strašne bál. Začala vracať a ja som ju dal na bok, aby sa nezadusila. Potom začali prichádzať za nami okoloidúci a tí odvážali zranených do nemocníc. Kamarátku odviezli a ja som išiel pomáhať ďalej. V ten moment som nemyslel na nič iné, len ako pomôcť ostatným. Ten pohľad okolo seba bol hrozný. Všade okolo ležali zranení, ale aj mŕtvi. Pomáhal som aj nášmu susedovi dostať sa z autobusu. Keď sme ho vytiahli, ponúkol sa okoloidúci šofér, že ho zoberie do nemocnice. Naložili sme ho a ja som pomáhal ďalej. Keď poodvážali ťažko zranených, prišiel som na rad aj ja a ostatní kamaráti. Odviezli nás do Revúckej nemocnice. Tam nám urobili vyšetrenia a večer nás pustili domov... Ja, môj brat a mama sme mali len ľahké zranenia. V ten deň som nemyslel na nič iné, len na tú hrôzu, ktorú sme prežili. My sme mali veľké šťastie, ktoré sa nedá ani opísať. Až do konca života mi zostanú oči plné sĺz a myseľ plná nezodpovedaných otázok. Prečo práve náš autobus, prečo sa to muselo stať práve nám?“

List napísal a skutok vykonal Maroš Sloviak, v šk. roku 2008/2009 žiak 8. triedy, ZŠ Partizánska 6, Bánovce nad Bebravou

V kategórii: Pomoc prírode
za záchranu týraného psíka

„... Ako takmer na každom dvore, aj náš dom strážia psy. Veľmi sa teším, keď sa nám narodia malé šteniatka a vidím, ako sa naša Megina o nich vzorne stará. No keď sú už o niečo väčšie, nastáva smutná chvíľa, lebo musia odísť. Mamka vraví, že aj iní ľudia sa chcú potešiť z týchto tvorov, preto ich buď predávame, alebo darujeme. A tak sme predali aj nášho malého niekoľkotýždňového Rexa. Boli to ľudia žijúci neďaleko nás, no nikdy by som si nebola pomyslela, že detská zloba môže byť až taká veľká. Jedného dňa, len zopár dní potom, čo si malého Rexa odviedli, som videla, ako sa k nemu kruto správa teraz už nie môj kamarát. Je v mojom veku, no veľmi ma sklamal. Najskôr ho máčal v studenej vode a potom ho hodil do odpadového kontajnera. To sme už k nemu pribehli a snažili sa ho vyslobodiť. Ja a moje dve kamarátky Paťka a Deniska. Keď sme ho vytiahli, bol celý mokrý a triasol sa od zimy. Paťka odbehla domov po deku, aby sme ho mohli usušiť a zohriať. Cestou domov som sa bála, že si ho nebudem môcť nechať. S plačom som vyrozprávala rodičom, čo sa stalo a oni mi dovolili, aby ostal u nás. A tak je teraz u mňa, je zdravý a stále väčší a väčší. Podľa mňa je tým najkrajším a najvďačnejším psom sveta.“

List napísala a skutok vykonala Renáta Tokárová, v šk. roku 2008/ 2009 žiačka 2. triedy, ZŠ s MŠ Palín 104

V kategórii: Dobrý nápad
za zorganizovanie zbierky, ktorou pomohli získať invalidný vozík pre telesne postihnutú rovesníčku

„Na všetkých vyučovacích hodinách sme sa učili o separovanom zbere a o užitočnosti tejto činnosti. Nakoľko je na škole zavedený pitný režim, nastal problém, čo s použitými plastovými fľašami a hlavne štuplíkmi. Chlapci s tým veľký problém nemali, lebo futbal s tými vrchnáčikmi bol veľmi zaujímavý. Viackrát sme ich využili v súťažiach, napr. pri skladaní obrázkov, stavaní najvyššej veže, výrobe postavičiek, lepení farebných zvieratiek... Potom sme však objavili výzvu od telesne postihnutého dievčaťa Lucky, ktorá sa obrátila na širokú verejnosť so žiadosťou a o zozbieranie a zaslanie štuplíkov z minerálnych vôd. Ak nazbiera milión týchto vrchnáčikov, môže získať mechanický invalidný vozík. To bola teda výzva! Okamžite sme vyhlásili v školskom rozhlase oznam, zakúpili pestrofarebné nádoby na zber nielen fliaš, ale hlavne vrchnáčikov a akcia sa mohla začať. Aktivita žiakov celej školy bola fantastická. Podarilo sa nám zozbierať nesčítateľné množstvo vrchnáčikov, ktoré v nádobách pribúdali každý deň, lebo deti ich prinášali aj z domu. Po určitom čase sme ich zaslali na adresu do Nitry. Onedlho sme dostali ďakovný list od Lucky, ktorá vďaka našej snahe invalidný vozík získala. To nás povzbudilo natoľko, že sme v zbieraní vrchnáčikov pokračovali aj na ďalší školský rok. Podobná žiadosť ako Luckina prišla aj od nadácie pre telesne postihnuté osoby zo ZŠ sv. Vojtecha z Vrábeľ. Situácia sa opakovala a obrovské množstvo vrchnáčikov putovalo do Vrábeľ. Všetci naši žiaci mali z toho úžasný pocit a v zbieraní pokračujeme ďalej. Hľadáme ďalej malých aj veľkých, ktorým chceme pomôcť.“

List napísali a skutok vykonali členovia novinárskeho krúžku , v šk. roku 2008/2009 žiaci ZŠ Lehota