Detský čin roka 2017: Deti sú schopné robiť veľké veci

KATEGÓRIA: Tlačové správy

17. ročník projektu sa koná pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky pána Andreja Kisku a pod záštitou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.
Projekt Detský čin roka každý rok dokazuje, že deti su schopné urobiť veľké veci. Deti vedia, čo hľadajú a s naliehavosťou im vlastnou, dospelých na to upozorňujú. S vierou v dobro pomáhajú známym I neznámym, všímajú si svoje okolie, premýšľajú ako spraviť všedné dni radostnejšími. Tešia sa, že pomohli najbližším alebo aj cudzím ľuďom, či bezdomovcom. Prírodu vidia v očiach zatúlanej mačky I opusteného psíka, nezatvárajú oči nad hromadou odpadkov pri rieke alebo v prostredí, kde žijú. Na svet sa pozerajú inak ako dospelí. Deti presviedčajú iné deti, dospelých i celú spoločnosť o tom, že konanie dobrých skutkov je realita, ktorú môžeme žiť.

35 nominovaných príbehov

Výberová komisia a Občianske združenie Detský čin roka vybrali 35 nominácii zo skutkov, ktoré vykonali detí I kolektívy zo 100 slovenských škôl a to v týchto kategóriách : Záchrana života, Pomoc v rodine, Pomoc rovesníkom, Pomoc iným ľuďom, Pomoc prírode, Dobrý nápad a Cena Sašky Fischerovej – Malý Veľký čin.

Detská porota
V októbri OZ Detský čin roka zaslalo do približne 2 200 škôl na Slovensku pedagogický materiál s nominovanymi skutkami.
Vybrané príbehy detí čítali deti s učiteľmi na hodinách etickej výchovy, slovenskeho jazyka či v školskom klube a rozprávali sa o hodnotách, ktoré príbehy prinášajú. Deti dávali hlasy skutkom, ktoré považovali za najcennejšie. «Deti majú svoje vlastné kritéria, vnímajú skutky prostredníctvom svojej skúsenosti, ktorá odráža ich obavy a strachy, ale predovšetkým ich vieru v dobro a nádej pre lepši svet. Deti sú tak pozitívnym vzorom pre iné deti a ich skutočné príbehy sú silným posolstvom o tom, že spolupatričnosť a pomoc iným má význam,” dodáva k detskej porote štatutárka o.z. Detský čin roka, Saša Broadhurst- Petrovická.

46 720 detí zo 774 slovenských škôl rozhodlo, ktoré skutky získali ocenenie v jednotlivých kategóriách.

Detské príbehy oslovujú i verejnosť:
Online Anketa pre verejnosť v spolupráci s darcovským portálom ĽudiaĽuďom.sk

V spolupráci s darcovským portálom ĽudiaĽuďom.sk sme pripravili a už 5 rokov realizujeme on-line anketu pre dospelých. “Reálne príbehy detí o dobre vedia mimoriadne silno inšpirovať aj dospelých. Svedčí o tom i pozoruhodný záujem verejnosti, v tomto ročníku získali jednotlivé detské skutky spolu takmer 50-tisíc hlasov a 6000 zdieľaní na Facebooku, “ uvádza Elena Šingliarová, riaditeľka darcovského portálu ĽudiaĽuďom.sk. “Online anketu vnímame tiež ako cestu, ktorou môžeme ľudí scitlivieť k témam, aké projekt prináša. Zároveň je to prejavenie rešpektu a akceptácie detí zo strany verejnosti, “ dodala Šingliarová.

Výberová komisia
• PaedDr. Mária Tekelová, zástupca Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR
• Prof. PhDr. Erich Mistrík, CSc., Ústav humanitných štúdií
• Mgr. Halka Marčeková, scenáristka programov pre deti
• Patrícia Jariabková, moderátorka
• Ľubica Zelizňáková, psychológ - LVS Bratislava
• Saša Broadhurst-Petrovická, koordinátorka projektu

Partnermi projektu Detský čin roka 2017 sú:
Generálny partner: Nadácia ORANGE
Hlavný partner: Generali Poisťovňa, a. s.
Mediálny partner: Rádio Expres
Partneri:
Alejtech
Dixit
DNES 24 Spravodajský portál
Liga za duševné zdravie
ĽudiaĽuďom.sk
Nadácia Volkswagen Slovakia
Národné osvetové centrum
NAY Elektrodom
Slovenská pošta
Village resort Hanuliak

Viac informácií o projekte nájdete na našej stránke www.detskycin.sk
V prípade záujmu o podrobnejšie informácie, kontaktujte, prosím:
Magdaléna Fábryová, tel: 0907 797 236
magda.fabryova@detskycin.sk
Saša Broadhurst-Petrovická, tel: 0033 671704580
sasa.petrovicka@detskycin.sk

Anna Bondarenko
ZŠ Wolkerova 10, Bardejov

Ocenenie za privolanie pomoci k mame, ktorá odpadla

„Niekedy začiatkom školského roka som zažila veľmi nepríjemnú skúsenosť. Večer som písala domáce úlohy do školy a potrebovala som sa poradiť s mamkou, pretože som si nebola istá, či mi vyšiel dobrý výsledok. Otec bol na služobnej ceste preto som sa nemala s kým poradiť okrem mamy. Prišla som za ňou a zdalo sa mi divné, že leží v tme akoby spala a pri tom bolo celkom skoro. Opýtala som sa, či je v pohode a mamka mi odpovedala, že ju iba bolí hlava pretože má vysoký tlak. Opýtala som sa, či jej treba niečo doniesť, alebo či potrebuje nejakú inú pomoc. Mamka ma poprosila aby som ju odprevadila do kúpeľne, pretože jej bolo na vracanie a chcela si opláchnuť tvár studenou vodou. Keď si mamka opláchla tvár zrazu odpadla. Strašne som sa zľakla, ale snažila som sa jej nejako pomôcť a na to som potrebovala chladnú hlavu. Ako – tak som ju pridŕžala, aby nespadla, lenže nebola som dosť silná ju udržať a preto som ju chcela položiť na zem. Trošku som sa prepočítala a omylom som ju udrela hlavou o podlahu. Lenže mám pocit, že iba vďaka tomu sa prebrala. Hneď ako sa mamka prebrala, zbehla som po mobil a zavolala záchranku. Kým sme na ňu čakali, pomohla som mamke do obývačky a posadila ju na gauč. O asi 5-10 min. prišla záchranka, zmerali mamke tlak a povedali, že si ju musia zobrať, pretože tlak má naozaj vysoký. Mamka nás najprv nechcela nechať samých, ale presvedčila som ju, že my budeme v pohode a budeme radi, ak aj ona bude v dobrých rukách. Ráno sa mamka vrátila a už jej bolo lepšie. Som rada, že som dokázala zachovať chladnú hlavu a privolať pomoc.“

List napísala a skutok vykonala Anna Bondarenko, v šk. roku 2016/2017, žiačka 7. triedy, ZŠ Wolkerova 10, Bardejov

Michaela Surdeníková
ZŠ Centrálna 464, Svidník

Ocenenie za pomoc rodičom s ťažko chorým bračekom

„...Vytúžený braček nemal ešte ani rok a pol, a vtedy to prišlo. Najprv to boli len občas slabé záchvaty v pravej rúčke. Tak možno raz v týždni. Matejkova rúčka bola stále slabšia. Zhoršovalo sa to tak, až mal záchvaty trikrát v týždni. Báli sme sa. Mamka nás stále prosila, aby sme si ho všímali, keď ona mala doma prácu. Aby sme ho nikdy nespustili z očí a hneď ju volali, ak sa nám niečo nebude pozdávať. To najhoršie ešte len prišlo. Záchvaty tri aj štyrikrát za deň, celá rodina v strachu. Nakoniec skončil v nemocnici. A mamka bola s ním. Vtedy som vedela, že musím byť silná. Ocko ma potrebuje a aj moja mladšia sestra. Pomáhala som zo všetkých síl, upratovala, umývala riad. Mamka bola preč veľmi dlho. Pre mňa to boli nekonečné chvíle... Matejkovi zistili nádor v hlavičke. Čakala ho operácia, po ktorej ho preberali celý týždeň. Veľmi mi už chýbali. S mamkou som rozprávala iba cez mobil. Nakoniec sa lekári rozhodli, že ich pustia domov, kým sa bude čakať na ďalší termín operácie. Doma boli dva týždne. A zase boli naspäť v nemocnici. Ďalšia operácia, o týždeň ešte jedna. Bolo to ako začarovaný kruh! Mamka stále hovorí, že to zvládol iba vďaka nám, že sme boli také silné a vďaka všetkým dobrým ľuďom, čo sa za neho modlili. Teraz má Matejko už päť rokov. Veríme, že to najhoršie má za sebou. Chodí na kontroly na onkológiu MRI hlavy. Z ďalšej operácie majú rodičia veľký strach. Matejko totiž dostáva aj vysoké horúčky, vraj sú to pravidelné cyklické teploty. Vtedy pomáham mamke vymieňať zábaly, zmerať bračekovi teplotu. Užívame si dni, keď je zdravý. Čaká ma, kedy prídem zo školy, hneď ma vystíska a prosí ma, aby som sa s ním hrala. Nechodí do škôlky, tak sa spolu so sestrou s ním hráme na škôlku doma. Nevieme, ako dlho tu s nami bude, a preto každá chvíľka je pre nás výnimočná. Ja som sa narodila so znamienkom na tvári. Mám za sebou tri operácie, časť znamienka mi odstránili. Nemám to ľahké, keď sa ma mnohí pýtajú ešte aj teraz, čo mám na tvári. Nájdu sa aj takí, čo sa zo mňa smejú. Verím, že všetko zlé sa raz na dobré obráti. O rok, ak bude všetko v poriadku, pôjde Matejko do školy. Budem veľká sestra hrdá na môjho malého brata... Môj vysnívaný malý braček.“
List napísala a skutok vykonala Michaela Surdeníková, v šk. roku 2016/2017, žiačka 7. triedy, ZŠ Centrálna 464, Svidník

Alan Michálek
ZŠ Školská 235/10, Považská Bystrica

Ocenenie za pomoc uzimenému a stratenému chlapcovi

„Náš žiak športovej triedy Alan bol so svojimi rodičmi na výlete v Tatrách. Keď sa viezol na lanovke, zbadal mimo zjazdovky malé dieťa, ktoré sa v hmlistom počasí a veľkej hmle pravdepodobne odpútalo od svojej skupiny a stratilo. Alan neváhal a ihneď mu bežal na pomoc. Bolo to malé sedemročné dieťa z Českej republiky, ktoré bolo uzimené a vystrašené. Kým ostatní dospelí lyžiari iba oznámili hliadke udalosť, náš žiak sa rozhodol mu pomôcť. Keď na miesto dorazila hliadka, už pri nej našli nášho žiaka, ktorý dieťa upokojoval, čo mu zjavne pomohlo. Dieťa síce nebolo v nebezpečnom teréne, ale vzhľadom na hmlu a chladné počasie mohlo utrpieť aj vážnejšiu ujmu na zdraví. Jeho čin ocenila aj hliadka z lyžiarskeho strediska na Štrbskom plese. V tejto situácií sa zachoval veľmi zodpovedne a to na rozdiel od mnohých dospelých, ktorí tiež lyžovali, videli zatúlané dieťa, no nezasiahli. Preto sme radi, že máme takéhoto žiaka a zároveň by sme sa mu chceli v mene všetkých poďakovať.“
List napísala Mgr. Katarína Martincová – pedagóg, skutok vykonal Alan Michálek, v šk. roku 2016/2017 žiak 8. triedy, ZŠ Školská 235/10, Považská Bystrica

Katarína Viziová

ZŠ Zlatá 2, Rožňava

Ocenenie za obetavú starostlivosť o susedku – babku Katku

„Katka je šikovné, láskavé, empatické dievča ochotné pomôcť tam, kde je to potrebné. V roku 2010 sa s mamkou a 3 ročným bratom vrátili z Českej republiky späť do rodnej Rožňavy, aby sa postarali o prababičku, ktorá ostala sama a bola chorá. Katka nastúpila do 1. ročníka, Erik do škôlky. Ich tatino ostal v ČR lebo tam mal prácu. Katka od prvej chvíle zvládala svoje školské povinnosti veľmi dobre a úspešne, popri tom pomáhala mamke s dozeraním na mladšieho brata a taktiež pomáhala babičke s nákupmi a menšími domácimi prácami. Robila babičke doprovod na krátke prechádzky alebo na dvor, keď už babku prestali poslúchať boľavé nohy. Na lavičke im robili spoločnosť susedky. Medzi nimi aj teta Katka. Teta, ktorá ovdovela, bývala vo vedľajšom vchode a Katka s Erikom boli pre ňu rozptýlením. Teta Katka sa stala členom ich rodiny, a keď došlo k neodvratnému, Katkina babička zomrela, stala sa „teta” Katka náhradnou babkou. A to doslova so všetkým čo slovíčko „babka“ prináša. Tak uplynuli roky, babka Katka zdieľala s Katkou a Erikom všetky ich úspechy, boliestky, jednoducho sa zblížili, akoby boli od narodenia spolu. Prešli roky a z Katky sa stala šiestačka a z Erika tretiak a zrazu sa babka Katka začala meniť pred ich očami, veľmi schudla, bola často unavená, vyčerpávali ju aj najmenšie aktivity. Po dlhšom nátlaku sa babka odhodlala ísť k lekárovi. Postúpila niekoľko vyšetrení a záver bol rakovinový nádor. Babka podstúpila ožarovanie, neskôr operáciu hrubého čreva. Babka veľmi ťažko niesla svoju chorobu, ale Katkina dennodenná prítomnosť, pomoc v podobe upratovania, doprovodu na nákupy, prechádzky, jej dodávali aspoň na pár chvíľ silu. Pred Vianocami spolu ozdobovali stromčeky najprv u babky Katky, potom u Katky doma… Dni plynuli. V januári 2017 babka Katka absolvovala kontrolné vyšetrenia, ktoré naznačovali, že najhoršie obdobie je za ňou a choroba ďalej nepostupuje. Všetci sa tešili a najviac Katka. Robili si plány na blížiace sa veľkonočné sviatky, počítali koľko kúpačov bude mať Katka, kto príde ku babke. Ale zrazu si Katka všimla, že babka, aj keď sa celkom dobre držala, začína zabúdať, často sa opakuje – a navyše sa u babky striedali obdobia, keď bola úplne v nehybnom stave. Náhle jej vypovedali poslušnosť nohy a babka bola ležiaca aj 2-3 týždne. Vtedy Katka hneď zo školy utekala za babkou zistiť, čo potrebuje, aby jej to zabezpečila. Robila doprovod k lekárovi. Keď bola Katkina mamka v práci, úplne mamku zastúpila. Mamka Katku naučila ako babku polohovať, ako jej pomôcť s hygienou. Často babku umývala a celé hodiny jej robila spoločnosť. Žiaľ, tieto chvíle boli čoraz kratšie a vzácnejšie. V marci babke začali vypadávať vlasy. Katka jej vymýšľala účesy, aby maskovali plešinky. Pribúdali aj dni, keď babka prestala chodiť. Tu zasa Katka nastúpila a namiesto behania s kamarátkami po dvore, opäť všetok svoj voľný čas trávila u babky Katky, aby jej dlhé monotónne dni až takmer bez pohybu aspoň trochu spestrila. Zabezpečovala jej nákupy, chodila k lekárke pre recepty. Učila sa u nej, čítala jej knižky, časopisy… Katka sa neštítila babku aj prebaľovať, poumývať, ošetriť jej vývod na brušku. Kŕmila ju, keď sama babka nevládala. Všetko toto niesla veľmi statočne a doma neraz plakala do vankúša. Nakoniec sa babka dostala do stavu, keď už musela ísť do nemocnice. Katka pokiaľ bolo možné chodila denne za babkou. Nosila jej ovocie, jogurty, nápoje a jej obľúbenú kávičku. Postupne Katku rodina pripravovala na fakt, že babka sa už z nemocnice nevráti. A tak sa stalo. Babka Katka koncom apríla zaspala naveky. I keď prešli dva mesiace Katka veľmi zle znáša prázdno v dušičke. No jedno je isté: Vo svojom srdiečku si svoju babku a babku Katku ponesie navždy ako aj rady a poučenia, ktoré od nich dostala.“
List napísala Katarína Viziová s podporou pani učiteľky Birkovej, skutok vykonala Katarína Viziová, v šk. roku 2016/2017 žiačka 7. triedy, ZŠ Zlatá 2, Rožňava

Sofia Bardoňová
ZŠ s MŠ Ulica 1. mája 3, Báhoň
Ocenenie za záchranu malého bieleho psíka

„Spolu s rodičmi a dvoma mladšími sestrami bývame v byte. Lásku k zvieratkám mi rodičia vštepovali už od útleho detstva a viedli ma k tomu, že konať dobré skutky by sme mali nezištne. Schyľovalo sa ku koncu októbra, keď sme sa s rodinou vybrali na návštevu do susednej obce. Cestou sme v diaľke zazreli malého bieleho psíka, ktorého sme našli uzimeného a ustráchaného. Potom, čo sme sa bližšie pozreli, uvideli sme, že mal palicou rozbitú hlavu a vypichnuté oko. Na poli bol asi niekoľko dní, pretože na prvý pohľad bolo vidieť, že dobré jedlo sa mu nedostalo už hodne dlho. Spolu s rodičmi som ho zobrala k zverolekárovi, u ktorého pobudol niekoľko dní, kým sa mu rana na hlave nezacelila a vypichnuté oko nevyčistilo. Rodičia súhlasili, že napriek tomu, že sme bývali v byte už s jedným psíkom, môžeme si i tohto nechať. Fenke sme dali meno Pajdinka, a po výdatnom kúpeli a novom strihu sa z útulného psíka stal nový obyvateľ našej rodiny. Od toho dňa nám robil milú spoločnosť, je s ním veľká zábava, čo je však dôležitejšie, mám skvelý pocit, že som mohla zachrániť psíka, ktorý by zrejme bez nášho záujmu neprežil.“
List napísala a skutok vykonala Sofia Bardoňová, v šk. roku 2016/2017 žiačka 7. triedy, ZŠ s MŠ Ulica 1. mája 3, Báhoň

Kolektív žiakov
Katolícka ZŠ s MŠ A. Bernoláka, Tomášikova 1, Martin
Ocenenie za pomoc bývalému spolužiakovi
„Jakub bol náš spolužiak sedem rokov, až napokon prestúpil na inú základnú školu. V deviatej triede pred Vianocami prišiel za nami do školy kvôli tomu, aby sme sa modlili za jeho maminu, trpí vážnou chorobou, na ktorú sa zomiera. A naozaj jeho mamina zomrela chvíľu pred Vianocami. Niektorí z nás išli na jej pohreb. Bol to smutný pohľad na otca, ktorý zostal sám s piatimi malými deťmi. Keď sme sa vrátili domov, veľa sme si o tom písali na facebooku. Napokon spolužiak prišiel s nápadom, či by sme im aj my nejako nemohli pomôcť. Všetci súhlasili, a tak sme začali do pokladničky zbierať peniaze. Vyzbierali sme veľa peňazí, za ktoré sme pre nich deň pred Mikulášom nakúpili sladkosti a drobnosti. Zabalili sme ich do mikulášskych balíčkov a večer na Mikuláša sme cestovali k nim domov odovzdať im ich. Položili sme ich pred dvere, zazvonili sme a utekali sme sa skryť. Dvere otvoril ich ocino, ktorý sa poobzeral a zbadal balíčky na zemi. Tváril sa prekvapene, keď našiel odkaz, ktorý sme tam nechali. V odkaze bolo napísané: „Aspoň takto Vám chceme spríjemniť toto ťažké obdobie. Myslíme na Vás v modlitbách.“ I keď nikoho nevidel, zakričal: „Ďakujem, Mikuláš.“ My sme boli veľmi šťastní, že sme im aspoň takto mohli rozjasniť to smutné predvianočné obdobie. Keď si na to spomeniem, som na svojich spolužiakov hrdá, pretože sme sa dokázali spojiť kvôli nádhernej veci.“
List napísala Katarína Čechová, v šk. roku 2016/2017 žiačka 9. triedy, skutok vykonal kolektív v šk. roku 2016/2017 žiaci 9. triedy, Katolícka ZŠ s MŠ A. Bernoláka, Tomášikova 1, Martin

Matej Puliš

ZŠ Školská 49, Žilina – Závodie
Ocenenie za hľadanie stratenej malej sesternice
„Matejko mal v tom čase iba 9 rokov. Stalo sa to cez letné prázdniny 2016. Boli sme na výlete vo Vysokých Tatrách spolu s Maťkovým bratom a sesternicami. Išli sme na výlet na Popradské pleso. Prišli sme na Popradské pleso, dali sme si obed, urobili pár fotiek pri plese a najmenšia Maťkova sesternica Adelka sa v priebehu sekundy stratila. Priamo pri vode. Mali sme o ňu veľký strach. Rozbehli sme sa ju hľadať na všetky strany, mala iba 5 rokov. Maťko sa o ňu strašne bál. Turisti nám povedali, že videli ísť také dievčatko hore smerom na Ostrvu. Ktorí to poznáte viete, že je to veľmi strmý kopec. Na tabuľke je písaný výstup niečo vyše hodiny, ak si to ešte dobre pamätám. Maťko to vybehol za cca 25 minút. Kým sa vrátil, Adelka sa našla dole pri Popradskom Plese. Maťko sa vrátil veľmi unavený, skolaboval, postupne nám začal odchádzať. Museli sme volať horskú službu, dole už čakala na neho sanitka, ktorá nás odviezla do Popradskej nemocnice. Maťko si odležal v nemocnici 3 dni, skoro týždeň nevládal chodiť. Do dnes má ešte z tohto výkonu problémy. Kvôli stratenej Adelke skoro obetoval svoj život. Tento skutok neľutuje a jeho životným snom je stať sa záchranárom. Som na neho veľmi pyšná.“
List napísala Zuzana Andrášeková Mazúrová, skutok vykonal Matej Puliš, v šk. roku 2016/2017 žiak 4. triedy, ZŠ Školská 49, Žilina – Závodie

Kristína Liptáková
ZŠ s MŠ Stará Bystrica č. 680
Ocenenie za citlivé vnímanie okolia a pomoc ľudom
„Som učiteľka ZŠ Stará Bystrica a spolu so svojimi prváčikmi, by sme Vám chceli napísať príbeh o jednom dievčatku, menom Kristínka. Je to obyčajná, veselá a milá prváčka, však svojim výzorom a postihnutím sa trochu od nás zdravých, odlišuje. Má veľmi vážne zrakové postihnutie – chýba jej jedno očko a na to druhé veľmi slabo vidí. Všetci sme si mysleli, keď nastúpila do prvého ročníka, že Kristínka bude od nás potrebovať veľkú pomoc, a preto som svojich žiakov, na takúto situáciu pripravovala. Na začiatku to mala Kristínka veľmi ťažké. Musela znášať nepríjemné pohľady nielen od detí, ale smutné je, že i dospelí riešili jej vzhľad. Ona len smutne na všetkých pozrela a povedala: „Taká som sa narodila.“ V škole „Kika“ ako ju všetci voláme, bola odkázaná na nás. Ona však všetko pozorne sledovala, počúvala a zrazu začala robiť všetko sama. Veľakrát, keď sme jej chceli pomôcť, povedala: „Ďakujem Vám veľmi pekne, máte dosť práce, ja sa o to pokúsim sama.“ Vtedy mi do očí vošli slzy. Málokto z nás je taký, že i napriek ťažkému osudu nič od nikoho nežiada, ale ešte aj pomáha, a to je prípad Kristínky. Každého uteší, pohladká, upokojí, pomôže a podelí sa so všetkým. Má dobré a veľké srdiečko. Zdraví ľudia vidia očami, ale naša Kristínka vidí srdcom.“
List napísala Mgr. Jana Kadášová – pedagóg, skutok vykonala Kristína Liptáková, v šk. roku 2016/2017 žiačka 1. triedy, ZŠ s MŠ Stará Bystrica č. 680