Príbehy 2000

V kategórii: Záchrana ľudského života
Zachránil topiaceho sa otca

V sobotu 13.mája toho roku sme sa s otcom rozhodli ísť okúpať do jazera neďaleko Dubnice nad Váhom. Keďže to bolo dosť ďaleko od nášho bydliska a bolo veľmi horúco, otcov priateľ nás zaviezol k elektrárni autom. Odtiaľ sme už kráčali pešo. Dohodli sme sa, že pôjdeme na opačnú stranu jazera. Otcovi sa však nechcelo ísť peši okolo, a preto sa rozhodol na druhú stranu preplávať. Skočil do vody a začal plávať. Kým som prišiel na dohodnuté miesto, otec už bol asi v polovici jazera. Plával akosi pomaly a neustále kašlal. Keď bol asi 10 m od brehu, na ktorom som ho čakal, naraz prestal plávať. Bolo mi to čudné, ale najprv som si myslel, že to robí náročky, aby ma vystrašil. Zostal nehybne asi 2 minúty, keď som sa náhle rozhodol skočiť za ním do vody. Vôbec som nerozmýšľal, aká je voda v jazere hlboká, plával som k nemu, otočil som ho tvárou k sebe – bola akási fialová a oči neprirodzene otvorené. Napadlo mi, že je asi v bezvedomí.

Veľmi som sa zľakol, čo je s ním, ale napriek strachu som ho pritiahol k brehu. Môj otec je pomerne vysoký a pevný chlap.

Na brehu sedelo niekoľko rybárov, jeden z nich mi pribehlo na pomoc... Neznámy mu robil masáž srdca. Ktosi rýchlo bežal telefonovať do blízkej štrkovne, aby prišla pomoc. Otec stále ležal nehybne na boku, onedlho prišla sanitka so záchranou. Vypumpovali mu vodu z pľúc a potom ho odviezli do nemocnice v Ilave na ARO.

Tu bol po lekárskym dozorom niekoľko dní, až potom ho prepustili do domácej opatery.

Ešte v ten deň večer som to bol oznámiť babke – otcovej mame. Potreboval som sa niekomu zdôveriť s týmto nepríjemným zážitkom.

Chcem ešte dodať, že moji rodičia nežijú spolu už niekoľko rokov, sú rozvedení. Náš otec sa o mňa a moju sestru nie veľmi staral, mama nás vychováva a opatruje sama. Nemá to ľahké. V poslednom období sa ale otec zmenil, sme viac spolu, občas mi niečo kúpi, dá nejakú korunu, ideme spolu do prírody a je nám fajn.

Tak ako v tú osudnú májovú sobotu. Keď sme si ako – tak dali do poriadku vzťahy otec – syn a bol som pyšný, že aj ja, obyčajný 13-ročný chalan mám otca ako moji kamaráti, stalo sa to nešťastie...

Som hrdý na to, že som vlastne pomohol zachrániť môjho otca...

Chvalabohu, už je v poriadku a navrhol som mu, že budem na neho dávať pozor, aj keď spolu nebývame.

/Mame a sestre som o tomto čine veľa nepovedal, lebo mama sa hnevá, keď sa s otcom častejšie stretávame/. Ale chlapi majú predsa držať spolu, aspoň ja si to myslím.

Tomáš Jančo, ZŠ Janka Kráľa 1, 018 51 Nová Dubnica

V kategórii: Pomoc v rodine
Poskytli prvú pomoc otcovi, po ťažkom úraze

Práve rok uplynul odvtedy, keď ako ktorýkoľvek zdravý človek som spolu so svojimi deťmi (chlapec 16 r., dievča 11 r.) chcel nachystať palivové drevo na budúcu zimu...

No všetko sa skončilo pred odchodom z hory po chystaní. A čo sa vlastne udialo? Pri práci som spadol do jamy po vyvrátenom buku, avšak vtedy som to nejako nepostrehol a necítil, ale na konci, keď sme chceli ísť už domov, pri zdvihnutí motorovej píly ma veľmi začal bolieť chrbát v spodnej časti. Človek si myslel, že prejde dole z kopca k autu a bude všetko v poriadku. No nešlo to vôbec, pretože bolesti sa tak zvýšili a začali prechádzať do nôh. Vtedy to už začalo byť vážne, deti však nestratili duchaprítomnosť, hoci človek v tom momente sa nevedel vôbec rozhodnúť, čo ihneď robiť. Vyriešili sme to tak, že chlapec Janko bol predsa silnejší starší. Ostal pri mne, napolohoval ma tak, aby bolesti neboli také veľké a udržiaval ma pri vedomí až dovtedy, pokiaľ neprišla záchranná služba. Keďže začalo pršať, vybral z auta plášte, ktoré nosíme na ryby, jedným ma podložil a prikryl druhým. Čaj a voda z potoka ma osviežovali pri čakaní na ZS. Mladšie dievčatko Janka, bežalo samo do dediny krížom cez horu 8 km, aby privolali ZS. Podarilo sa jej to aj napriek tomu, že pršalo a v tej oblasti sme boli prvýkrát.

Avšak prečo Vám tento dopis píšem? Nielen preto, že ma zachránili, ale Vám to vysvetlím teraz v ďalšom rozprávaní. Zaujala ma Vaša výzva v rádiu, a ako bývalý učiteľ na SPŠ – drevárskej vo Zvolene, kde som pracoval s deťmi v škole a v mimoškolskej činnosti. Tam človek z profesionálneho hľadiska musel rozlíšiť dobro aj zlo a toto všetko posúdiť a rozhodnúť, či žiaka pochváliť, alebo pokarhať. Tento raz to robím z pozície otca, ktorý ostal po operácii a následnom liečení od pol tela ochrnutý, odkázaný na invalidný vozík a dobrú vôľu ľudí, ktorí s ním žijú a prichádzajú do styku. A toto je podstata toho, prečo Vám vlastne píšem.

Deti od toho zlého dňa, kedy sa mi to stalo, ma pravidelne navštevovali v nemocnici, hoci museli dochádzať, alebo telefonicky človeka povzbudzovali do ďalšieho života, ktorý sa úplne zmenil z minúty na minútu. Toto ich konanie sa nezmenilo ani na rehabilitácii v NRC Kováčová. Vtedy ešte človek len začínal žiť životom vozíčkára.

Deti namiesto spoločnej dovolenky strávili takmer celé prázdniny pri mne. No prichádzal pomaly deň D, keď človek mal prísť do domácich podmienok a stále myslel na to, ako to bude všetko v domácich podmienkach fungovať, kde zatiaľ nič nebolo prispôsobené pre tak potrebné úkony, ktoré treba vozíčkárovi pre obyčajný život a ako to vlastne rodina pochopí, ako sa s tým rodina zmieri. Človek všeličo videl a počul a mal možnosť zažiť v nemocnici aj v NRC, kde osudy ľudí sa skončili rôzne.

Ja teraz už s istotou môžem povedať, že to funguje tak, že manželka, ale aj deti mi každodenne pomáhajú, nielen psychicky, ale so všetkými úkonmi, ktoré mi treba vykonať pre život, neopustili ma v ničom, čo ma veľmi povzbudzuje a som na nich hrdý.

Aspoň v tomto dopise im človek môže poďakovať, pretože pred nezainteresovanými ľuďmi to nemá význam, pretože väčšina ľudí nevie o problémoch vozíčkárov, ľudí, ktorí nie raz, ale každodenne sú odkázaní na pomoc niekoho iného. A koľkokrát sú to také veci, že aj niektorí dospelí by sa možno stránili tieto úkony vykonávať.

Ja ešte raz ďakujem manželke a hlavne svojim deťom, že okrem bežných povinností v živote na mňa nezabúdajú a každodenne pomáhajú ďalej žiť!

A keďže mierka hodnôt sa u ľudí zmenila, chcem touto cestou srdečne poďakovať všetkým tým, ktorí takéto podujatia a akcie podporujú, pretože sú veci a činy v živote človeka, ktoré sa dajú zaplatiť, ale sú veci a činy, ktoré sa nedajú vyvážiť ani vagónmi zlata.

S pozdravom a úctou

List napísal: Turčan Ján, Jalná 75, 966 11
Skutok vykonali: Ján Turčan a Janka Turčanová

V kategórii: Pomoc rovesníkom
Podporili spolužiaka po operácii

V triede máme jedného dobrého kamaráta, s ktorým sme sa aj niekedy vonku idúc zo školy pobili, a niekedy sme sa aj cez prestávku spolu z „roztopaše“ váľali po koberci.

Po vianočných prázdninách Noro neprišiel do školy. Cestou zo školy som sa zastavil u nich doma a teta mi povedala, že Noro je v nemocnici v Banskej Bystrici. „Čo sa stalo“ ? Ale teta mi nepovedala. Len neskôr som sa dozvedel, že ho budú operovať. Po troch týždňoch Nora pustili z nemocnice domov. O dva dni prišiel s mamou do triedy, ale len na návštevu. Lekári nedovolili, aby sa stretával s kolektívom, lebo má oslabený imunitný systém. Ešte v ten deň sme s Norom všetci radostne zvítali a pobudol celú prestávku s nami v triede. Po jeho odchode z triedy nám triedna učiteľka, veľmi citlivo povedala, že operácia dopadla dobre a výsledky budú neskôr. Mal nádor veľkosti päste poniže chrbtice.

Držali sme mu palce, aby všetko dobre dopadlo. Po nejakom čase nám prišla Norova mama poďakovať, že sme mu s učením prišli pomôcť, lebo on už do konca školského roku nepríde do školy. Chodí totiž na chemoterapiu do nemocnice, takže len cestovanie sanitkou na trase Žiar nad Hronom – Banská Bystrica a späť mu prináša aký - taký obraz o vonkajšom svete. Hospitalizácia v nemocnici bola a je jeho liečebnou cestou. Naša spolužiačka – Petra, od samého začiatku chodila k Norbertovi domov, aby ho učila matematiku, slovenský jazyk a dejepis. Norbert s úsmevom a s veľkou radosťou prijíma Petru, vždy ako svoju učiteľku, ktorá ho svojou prípravou naučila veľa, aby mohol s nami pokračovať, keď sa vráti do triedy. Aby sa mu striedala aj chlapčenská návšteva, chodil som aj ja vyučovať môjho spolužiaka a to zemepis a prírodopis, alebo čo prišlo, na čo mal momentálne Norbert chuť. Bol som šťastný, že mu môžem pomôcť. A tých dobrých koláčov, ktorými ma jeho mama počastovala, som zjedol neúrekom.

Celá trieda, samozrejme aj s triednou učiteľkou, sme sa snažili mu pomôcť v „učení sa doma“. Stále v tom pokračujeme. Píšeme mu listy, veľké a dlhé a do nich vždy niečo nakreslíme. Triedna vždy prikreslí srdiečko. Kdekoľvek cestuje niekto z nás mimo z mesta, povedzme s rodičmi, napíše mu pohľadnicu. Každý prispieva do tejto „mozaiky pomoci“ svojím kamienkom tak, ako najlepšie vie. A my sa už od Norbertovho ochorenia v triede vôbec nebijeme.

Odkazujeme všetkým deťom, ktorí čítajú náš skutočný príbeh: „Konajte tak, aby ste každému vždy pomáhali, ak Vašu pomoc potrebuje“.

List napísal: Milan Kasan, VI.C., 1.ZŠ ul. Dr. Janského 2, Žiar nad Hronom
Skutok vykonal: kolektív VII.C triedy

V kategórii: Pomoc ľuďom
Podporujú onkologických pacientov

Čo je to zdravie? Vieme si na túto otázku odpovedať? Nad touto otázkou sa zamýšľame až vtedy, ak zdravie stratia naši príbuzní alebo my sami.

Medzi najzákernejšie ochorenia patrí choroba zvaná rakovina. Snáď v každej rodine už niekto ochorel alebo zomrel na rakovinu. Smutno bolo aj v našej rodine, keď na túto chorobu ochorel dedko mojej mamky, pretože to bol človek blízky a mali sme k nemu veľmi pekný vzťah. Práve cez tento pocit sa pozerám aj na ostatných ľudí s týmto ochorením.

Každý rok naša škola organizuje v rámci Dňa narcisov návštevu onkologického oddelenia, ktorej som sa zúčastnila aj ja. Najprv sme všetci mali strach, ako nás títo ľudia príjmu. Pani učiteľka nám v škole vysvetlila, ako sa asi máme správať a čo povedať. Ešte teraz mám pred sebou tú chodbu, po ktorej kráčam s narcisom v ruke. Pán primár, ktorý nás sprevádzal mi rukou naznačil, že mám vojsť. Vošla som do jednej z izieb s úsmevom na tvári, ktorý zakrýval môj nepokoj. Pacienti boli veľmi prekvapení z nášho príchodu. Pristúpila som k pacientke, nemala ani tridsať päť. Jej tvár si budem dlho pamätať. V jednej ruke som držala kvet a druhú ruku som jej podala. Keď som sa dotkla jej dlaní a pozrela do očí, zbadala som tam dva malé, ale jasné plamienky, ktoré žiarili ako hviezdičky v tmavej noci, ruky mala teplé, bolo z nich cítiť priateľstvo a lásku. Podala som jej kvet so slovami: „Toto je kvet jari, ktorým som vás prišla potešiť a zapriať veľa šťastia a zdravia, aby ste sa nikdy nevzdali.“ Pani sa usmiala tak sladko a v očiach sa jej ešte viac rozhoreli plamienky, že som neodolala a usmiala som sa aj ja. Nemusela hovoriť nič, jej oči to povedali za ňu: „Ďakujem!“ Všetok nepokoj zo mňa spadol. Keď som sa vrátila späť na chodbu, cítila som takú radosť a šťastie ako ešte nikdy pred tým. Pani učiteľka mi dala ďalší kvet, najprv som na ňu nechápavo pozrela, ale potom som zamierila k inej izbe. Vošla som dnu, ale v izbe bola iba prázdna posteľ. Pán primár, ktorý nás sprevádzal mi vysvetlil, že tento pacient je na ožarovaní, a tak som položila narcis na prázdnu posteľ. A práve tohto pocitu som sa bála, zachveli sa mi ruky, no spomenula som si na slová pani učiteľky, a tak som sa premohla a usmiala sa. Hlavne vtedy som pochopila, aká je nebezpečná táto choroba a že ju netreba podceňovať. Po návšteve všetkých pacientov nám pán primár a páni doktori, ktorí tu pracovali, poukazovali celé oddelenie. Viem, čo je to za chorobu a viem už aj to, že týchto ľudí nesmieme ľutovať, ale mali by sme ich podporiť v liečbe a dodať im nádej.

List napísala: Z. Fugová, , VI. ZŠ Okružná ulica, Michalovce
Skutok vykonali: Z. Fugová, R. Závadská, D. Chudíková, V. Peštová

V kategórii: Pomoc prírode
Zorganizovali zbierku pre zvieratá v útulku

Píšem Vám, lebo si myslím, že žiaden šľachetný čin našich detí by nemal ostať bez nášho povšimnutia. Som presvedčená, že dostanete veľa listov s veľmi zaujímavým obsahom, ale rada by som Vám prispela milým nápadom, ktorý mali štyri dievčatká z Gymnázia Vazovova 6, z triedy sekunda B.

Pred Vianocami sa na škole zvyknú uskutočniť Vianočné trhy, na ktorých sa dá všeličo predať a všeličo kúpiť. Moja dcéra s priateľkami sa dohodli, že každá z nich doma vyrobí zopár atraktívnych predmetov a tie na trhoch predajú. Povyrábali náramky, prívesky, menovky na darčeky, ale predali aj svoje postavičky z vajíčok Kindersurprise a časopisy Káčer Donald. Takto sa im podarilo získať vyše 500,– Sk. Tieto peniažky potom odniesli do Slobody zvierat ako príspevok na potravu pre štvornohých priateľov.

Dievčatká sa volajú: Barbora Schillerová, Lucia Štrbová, Janka Koštialová, Lucia Krajčovičová

List napísala: Eva Schillerová, Šoltésovej 24, Bratislava
Skutok vykonali: B. Schillerová, L. Štrbová, J. Koštialová, L. Krajčovičová, Gymnázium Vazovova 6, Bratislava

V kategórii: Dobrý nápad
Pomohli spolužiakovi po požiari rodinného domu

Viem, že píšem do tejto ankety na poslednú chvíľu, ale hneď Vám aj vysvetlím prečo.

Môj príbeh a teda aj čin mojich priateľov sa začal odohrávať až nedávno, v jednu pre našu rodinu veľmi tragickú noc.

Dňa 27.4.2000 v noci o 22.hod. som pri sledované televízie zacítil dym. Po krátkom zaváhaní som zobudil rodičov a naše podozrenie sa potvrdilo – Horíme! Skutočne, na našom staršom dvojdome sa následkom skratu elektrického vedenia chytila horieť strecha. Začali sme konať - my, susedia, požiarnici, ale oheň sme nepremohli, a tak ráno o pol piatej, kedy dohasínali posledné ohníky, sme sa iba smutne dívali na rumovisko – zostatok príbytku mojich rodičov a mojich dvoch maličkých sestier, ako aj susedov – staručkých dôchodcov.

Viete, nie o našom nešťastí Vám chcem písať. Najskôr sme boli zúfalí, veď domček sme nemali ani poistený. Ale práve teraz, pri takejto udalosti sme sa mohli presvedčiť, že v srdciach mnohých ľudí vládne porozumenie, obetavosť a láska.

Myslím najmä na mojich spolužiakov, ktorých by som chcel týmto prihlásiť na ocenenie Čin roka /ani nie detský, lebo to, ako sa zachovali oni, neurobia ani mnohí dospelí/.

Keď sa dozvedeli o tragédii, ktorá nás postihla, rozhodli sa sami od seba, že peniaze, ktoré si ako triedny kolektív už tri roky šetrili na rozlúčkový večierok v 9.ročníku, venujú našej rodine a večierok nebudú mať. A tak sme obdržali 8 500 Sk, takéto množstvo peňazí na pomoc našej rodine – od detí ! Neviem ani vyjadriť dojatie mojej mamy, ktorá je upratovačkou v našej škole, ale teraz je na materskej dovolenke. A nielen to! Teraz, keď začíname s opravami, moji spolužiaci prichádzajú k nám a pomáhajú nám brigádnicky – osekávajú murivo zo stien, pričom niekedy takto pracujú aj 4-5 hodín.

Neviem, čo by som Vám ešte napísal, aby som Vás presvedčil, že toto je ten najúžasnejší Čin roka – keď zistíte, že priatelia Vás neopustia v tom najhoršom a dokážu sa pre Vás zriecť toho, na čo sa tak veľmi tešili.

Ja sám a moja rodina sa im nemáme ako odvďačiť – azda len tak, že ak niekto z nich raz bude v núdzi, vedia, že sa na nás môžu vždy obrátiť. Teraz si však myslím, že čin je hoden toho najvyššieho ocenenia – ocenenia ich ľudskosti.

Sú to žiaci IX. A triedy Základnej školy v Novákoch, Pribinova ul.

List napísal: Peter Balák, spolužiak, Nábrežná 798/18, 972 71 Nováky
Skutok vykonali: žiaci IX. Triedy ZŠ, Pribinova ul., Nováky

V kategórii: Špeciálna cena za mimoriadnu iniciatívu
Detský parlament pomáha kde je treba

Na našej škole pracuje tretí rok detský parlament, na ktorom si zadávame rôzne úlohy, ktoré počas mesiaca plníme. Jednou z nich bol aj detský čin roka 2000. Naša škola sa do tejto akcie zapojila vo veľkom počte, či už ako jednotlivci, alebo ako celá škola. Spoločnými silami sme zorganizovali zbierku hračiek pre detské domovy a pre krízové centrum v Banskej Bystrici. Zapojil sa skoro každý žiak našej školy, keď prispel knihou, bábikou, autíčkom, stavebnicou a inými detskými hračkami.

Na našej škole sa uskutočnila aj zbierka kódov, ktorými žiaci pomáhali hendikepovaným deťom, ktoré potrebovali našu pomoc.

Počas Dňa narcisov sme zorganizovali zbierku pre deti na Detskú onkológiu v Banskej Bystrici a spoločnými silami vyzbierali 7 350 korún.

Naším ďalším zaujímavým činom bolo zaslanie adries chlapcovi chorému na rakovinu. Za našu školu sme zozbierali 750 podpisov.

Stromy sú pľúcami naše Zeme. A tak sme aj my prispeli k ich záchrane zberom papiera. Spoločne sme vyzbierali 9786 kg papiera. Neznečistené životné prostredie je pre nás veľmi dôležité a preto separujeme odpad, čím naše prostredie skrášľujeme a staráme sa oň.

Tancom proti drogám – to je názov ďalšej aktivity, ktorú sme zorganizovali a zapojilo sa do nej 20 žiakov.

Už niekoľko rokov máme v areáli našej školy umiestnené rôzne vtáčie búdky, ktoré pravidelne dopĺňame krmivom, ktoré zabezpečila trieda I.B.

V našom okolí sa nachádza niekoľko studničiek a preto je potrebné, aby ich niekto čistil. Do tohto projektu sa zapojili žiaci VII. C v počte 23 žiakov.

Žiaci sa zapojili aj do jarnej brigády – čistenia a úprav nášho mesta v počte 878 žiakov.

Dvadsaťšesť žiakov našej školy účinkovalo v programe, ktorý organizoval Dom sociálnych služieb pre deti „Doména“ a divadlo Tagaho s názvom M.O.C.

Žiaci našej školy sa takmer do každej humánnej a užitočnej akcie zapoja s radosťou, aby šírili a udržali dobré meno školy.

Viera Paulíková, Kristína Matelková, Martina Koklesová, Jana Kovalčíkov
– členky Školského parlamentu ZŠ M.R.Štefánika, Žiar nad Hronom