Príbehy 2003

V kategórii: Záchrana ľudského života

„Babička, s ktorou bývam v rodinnom dome na Kolibe, je ťažko chorá, má cukrovku. Táto choroba je veľmi zákerná. Babička si musí pichať trikrát denne inzulín. No napriek tomu, že sa lieči týmto liekom, máva často problémy – upadáva do bezvedomia. Záleží to od toho, koľko cukru má v krvi. Ak má málo, tak jej treba podať na lyžičke cukor, alebo med. Ak má veľa, musí si pichnúť inzulín. Tak sa raz stalo, že som ju v jedno nedeľné popoludnie, keď si išla oddýchnuť, našiel ležať v bezvedomí. Ja som však o tom nevedel a pýtal som sa jej, či sa nejde so mnou hrať. Keďže mi neodpovedala a videl som, že je celá spotená, bežal som do kuchyne, pohľadal som lyžičku a med a rýchlo som jej niekoľko lyžíc dal do pusy. Po chvíli sa prebrala. Nevedela, že som to bol ja, kto jej pomohol a veľmi mi za to ďakovala. Neviem, či je to záchrana ľudského života, ale pre mňa je to aspoň dobrý pocit.“

Skutok vykonal: Christian Varkonda, ZŠ Jesenského ul. 6, Bratislava.

V kategórii: Pomoc rovesníkom

Volám sa Matúš Danóczi, mám 10 rokov a chodím do 4. triedy ZŠ v Nevericiach. Do školy chodím rád, učenie ma baví, čo sa odráža aj na mojich známkach. Na konci minulého školského roka som bol vyhodnotený ako najlepší žiak našej školy. Ako odmenu (okrem pochvaly pani riaditeľky) som dostal od nášho pána starostu pekný darček: let vrtuľníkom ponad našu obec.

Hoci som sa tešil a ešte nikdy som neletel lietadlom, rozhodol som sa inak. Mám spolužiaka Jožka Rosinského, ktorý je z dôvodu mozgovej dysfunkcie najslabší žiak v triede. Na učenie musí venovať tisíckrát viac času ako ja, musí sa skutočne veľa natrápiť, obetovať svoj voľný čas, zatiaľ čo ja sa už môžem hrať s kamarátmi, aby mal aspoň také výsledky ako má. Práve preto som mu tento let vrtuľníkom daroval. Bol som šťastný ja z dobrého skutku a on z krásneho zážitku, ktorý by možno nikdy v živote nemal.“

Skutok vykonal: Matúš Danóczi, ZŠ Školská ul. 214, Neverice.

V kategórii: Pomoc v rodine

„Volám sa Jana a mám 14 rokov. Navštevujem školu v malom meste na južnom Slovensku. Chcela by som písať o sebe, o svojej mame a o tom, akými skúškami sme spolu prešli.

Moja mama je obdivuhodný človek. Keďže nemohla mať deti, rozhodla sa dať domov a lásku trom deťom z detského domova. Moji súrodenci Renáta, Táňa a Miro sú dnes dospelí ľudia. Táňa žije s rodinou v Čechách, žiaľ Miro a Renáta odišli od nás a teraz s nimi vôbec nemáme kontakt. Túto situáciu znáša mamička veľmi ťažko, trápi ju to a obviňuje sa, že urobila chybu.

Ja som sa narodila po veľkom očakávaní a po veľkom boji z mamičkinej strany. Už neverila vo vlastné dieťa, veď mala 40 rokov a bola chorá na cukrovku. Moje detstvo bolo bezstarostné, až v posledných rokoch sa mamičkin stav zhoršil. Veľmi ťažko som znášala, keď mama trpela bolesťami, každodenný pohľad na ňu ma ubíjal. Situácia vyvrcholila v r. 2000, keď mamičke v máji a v novembri postupne amputovali nohy. Dlho bola v nemocnici a ja som za ňou denne dochádzala 50 km. Umývala som ju, priniesla som jej čisté oblečenie, ovocie, rozprávala som sa s ňou a pokúšala som sa jej pomôcť. Hoci najradšej by som aj ja kričala o pomoc... Ťažko som sa vyrovnávala s tým, že mamička je odkázaná na vozíček, zhoršila som sa v škole, nemala som čas na kamarátky a celkovo som sa zmenila. Mamička je odkázaná ďalej na moju pomoc. Ja nakupujem, upratujem, pomáham mame pri obliekaní, pri návšteve lekára a obchodu. Je veľa drobností, ktorými jej viem uľahčiť život na vozíčku.

Obidve sme sa dokázali vrátiť do normálneho i keď ťažšieho života, prekonali sme ťažkosti. Ďakujem Bohu, že mi ju nezobral a za tie krásne chvíle, ktoré spolu prežívame.“

Skutok vykonala: Jana Puterová, ZŠ Adyho ul. 6, Štúrovo

V kategórii: Pomoc ľuďom
Pomoc iným ľuďom

„Volám sa Janka Papajová. Bývam v Andiciach. Mám 11 rokov. Budem písať o dobrom skutku. Dúfam, že sa vám bude páčiť.

Bol pekný slnečný deň. Ja som bola s kamarátkami Martinou a Patríciou Vyšnými vonku. V Andiciach máme jeden obchod. V obchode robí jeden ujo, ktorý býva tiež v Andiciach. Ujovi obchodníkovi sa skončili otváracie hodiny. Ujo zavrel obchod. Mal pri sebe aj tržbu. Z obchodu išiel do krčmy. Na ceste mal pristavené auto. Keď vyšiel von z krčmy, tak si sadol do auta a išiel domov. S Maťou a Paťkou sme išli po ceste. Zrazu sme zbadali žlté vrecúško. Maťa ho podvihla a pozrela sa, čo v ňom je. Boli v ňom peniaze. Bolo tam niekoľko tisíc korún. Hneď sme vedeli, že sú to ujove obchodníkove peniaze. Zachovali sme sa pekne a tie peniaze sme mu išli vrátiť. Ujo sa veľmi potešil a dal nám štyridsať korún. Boli sme rady, že sa mu vrátili peniaze, ktoré stratil. Nie sme ako iní ľudia, čo niečo nájdu, vedia koho to je a nevrátia to. Naopak každému chceme pomôcť.

Boli by sme rady, keby si všetci ľudia pomáhali.“

Skutok vykonali: Jana Papajová, Martina Vyšná, Patrícia Vyšná. ZŠ Demänovská cesta 5, Liptovský Mikuláš

V kategórii: Pomoc prírode

V jeden krásny slnečný deň som sa s mojím psíkom Darkom prechádzala po lese. Daro je veľmi šantivý a tak behal po lese. Snažila som sa ho udržať pri sebe, lebo v kraji sa pohybovali besné líšky. Prichádzala som pomaly na koniec chodníčka, keď som za sebou začula piskot. Obrátila som sa a so strachom pred líškou som pomaly ustupovala. A vtedy som „to“ zbadala. Za starým smrekom ležala srnka. Bola zranená a pricvaknutá do pasce. Okolo nej sa teperilo mláďatko. Ako o dušu som bežala do domu. Keďže nikto nebol doma, musela som si poradiť sama. Vzala som obväzy, vodu do fľaše, vatu a bežala som späť. V tom chvate som zabudla na Darka a až potom som si uvedomila, že by mohol srnku vyplašiť. Srnka ležala bez pohnutia a ja som mala srdce v hrdle. Bála som sa, že je besná. Pomaly som sa približovala a keď som už bola blízko, srnka vyskočila a ja som vykríkla. Potom som si však uvedomila, že môže zomrieť. Pomaly som jej vyčistila rany a dala som jej vodu. Malú srnku som pohladila a upokojila. Matke som opatrne vybrala nohu z pasce, ale bola zlomená. Dala som jej na nohu drievka a obviazala som ju. Potom som sa obzrela a neďaleko stála líška. Takmer som omdlela. Odrazu sa však rozštekal Darko a líška ušla. Ako však za ňou bežal, zranil si nohu. Celú noc som mu na ňu dávala obklady. Neviem čo sa stalo so srnkou, ale na tretí deň videli babky srnku s obväzom v lese oproti. A ja som mala dobrý pocit, že som pomohla prírode a prekonala som strach.“

Skutol vykonala: Katarína Jablonská, ZŠ s MŠ, ul.29.augusta 171/44, Poprad.

V kategórii: Dobrý nápad

„Pred rokom som začala hrať v detskej hudobnej skupine Vega. Často chodievame vystupovať do domovov dôchodcov, do detských domovov a do ústavov pre postihnuté deti.

Raz na Mikuláša sme hrali v detskom domove v Malackách. Do oka mi padlo dievča, asi 12-13 ročné, ktoré vytrvalo spievalo s nami všetky naše pesničky. Mala dobrý hlas, držala si melódiu a postupne ovládala všetky naše texty. Hovorili jej Siska. Na prvý pohľad vyzerala úplne normálne, ale keď začala rozprávať, videla som, že nie je v celkom v poriadku. Dozvedela som sa, že šikovné dievčatko s krásnym menom je mentálne postihnuté. Odmala žije v domove, kde ju odložili rodičia, keď zistili, že nikdy nebude ako iné deti.

Siska je milé a vtipné dievča, schopné i napriek handicapu si veľa vecí zapamätať. Tak nás napadlo využiť jej talent a skúsiť spolu s ňou naspievať niekoľko piesní.

Podarilo sa. Spočiatku to šlo trochu ťažšie, mýlili sme sa aj my, aj Siska. Museli sme jej pomáhať a trochu sa jej prispôsobovať, ale stálo to za to. Vyšlo nám naše prvé CD a v máji sme ho pokrstili. Jeho názov – Všetci túžia po láske.

Občas Sisku v detskom domove navštívime. Pamätá si nás, teší sa a aj si s nami zaspieva. Nielen ona, ale všetky deti, ktorým rodičia neposkytli vlastný domov a zlý osud im zabránil plnohodnotne žiť, túžia po láske, porozumení a ľudskom teple. My, speváci zo skupiny Vega, sme hrdí, že aspoň jednému dieťaťu s mentálnym postihom sme spríjemnili život a dali sme mu trochu radosti. Našli sme priestor, kde Siska i my sme si úplne rovní.“

Skutok vykonal: Kolektív detskej skupiny VEGA, ZŠ Obchodná ul. 7, Zohor.