Príbehy 2004
10 989 detí, triednych a školských kolektívov zareagovalo na výzvu a napísalo o svojich dobrých skutkoch.
85 766 detí dobré skutky svojich rovesníkov hlasovaním v detskej porote podporilo.
Do projektu Detský čin roka 2004 sa spolu zapojilo 96 755 detí, triednych a školských kolektívov.
OCENENIA DETSKÝ ČIN ROKA 2004
V kategórii: Záchrana ľudského života
za záchranu topiaceho sa dievčaťa
„Stalo sa to minulý rok v lete, keď mala moja sestra Mária len desať rokov. Aj keď sa nechodievame často kúpať do rieky, práve vtedy sme šli. Bolo nás tam asi šesť. Moji spolužiaci a o tri roky mladšia sestra Mária. Bolo nám veľmi dobre, kým si ostatní nezmysleli, že sa idú splavovať. Keďže ani ja, ani Mária nevieme plávať, vyšli sme na breh. Keďže sme zbadali spolužiaka Ľuba, ktorý sa s kamarátmi splavovali na duši, povedali sme si, že ich pôjdeme prevrátiť. Pochytali sme sa za ruky a cez prúd sme prechádzali... Myslela som, že sme všetci prešli, no kamarátka s Máriou ešte prechádzali. Prúd ich od seba odtiahol a Máriu začalo ťahať preč. Bola už vzdialená asi pätnásť metrov a začala volať o pomoc. Všetci sme sa tam báli vojsť, vraj je tam veľký prúd a voda...Vtedy som zbadala Ľuba, ktorý sa ešte stále splavoval a nevedel o ničom. Začala som naňho volať a pripojili sa ku mne aj ostatní. Zoskočil z duše a šiel nebojácne za Máriou. Už sme ich nevideli a tak sme opatrne prešli na druhú stranu. Rýchlo sme išli za nimi. Mária už sedela na brehu a vypľúvala vodu. Ľubo sedel celý mokrý vedľa nej... Pomaly sa všetko vrátilo do starých koľají. No v tých pár sekundách, keď sa Mária topila, som si uvedomila, že ju mám veľmi rada a nebyť Ľuba, neviem, ako by sa naše splavovanie skončilo. Vtedy som spoznala aj kamarátov, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť, ako napríklad na spolužiaka Ľuba.“
List napíslala Monika 9. tr., Dlhá nad Oravou
Skutok vykonal Ľuboš , 9. tr. , Dlhá nad Oravou
V kategórii: Pomoc v rodine
za darovanie kostnej drene sestre chorej na leukémiu
„Leukémia. Už samotné slovo vzbudzuje v ľuďoch hrôzu. A takáto hrozba visela nad našou rodinou pred niekoľkými rokmi. Bol som dieťa. Nevedel som pochopiť smútok mojich rodičov. Prekvapilo ma, keď som ich pristihol plakať. Vtedy mi prezradili to, čo predo mnou už dlhšie tajili: moja sestra je veľmi chorá. Umiera na leukémiu. Už prešla celou liečbou, nepomohla. Ťažko vedel môj detský mozog pochopiť veľkosť tejto tragédie... Bola tu však ešte jedna nádej! Lekári konštatovali, že by pomohla transplantácia kostnej drene. Je však nutné, aby darcom bol najbližší pokrvný príbuzný. Rodičia neváhali. Na ďalší deň sme šli všetci traja na vyšetrenia. Ako vždy, aj teraz som sa bál lekárov. Lenže sú pri mne mamka a ocko, takže aké strachy? Prišli netrpezlivo očakávané výsledky. Mamkine a ockove sa nezhodovali... Ale moje? Boli skoro totožné so sestrinými. Nedokážem opísať svoj detský strach, keď mi páni v bielom povedali, že ma budú operovať.! „Ale ty si statočný, pomôžeš sestričke“, chlácholili moje ubolené srdiečko. A pomohli mi strach prekonať. No najviac sa na tom podieľali moji rodičia, ktorí boli stále pri mne. Neopustili ma ani na chvíľku. Prekonal som strach i bolesť, ale čo je najdôležitejšie, transplantácia sa podarila!!! Moja sestra je dnes živá a zdravá. Je z nej dobrá čertica! Neviem si bez nej život predstaviť, aj keď mi väčšinou lezie na nervy a často ma dokáže poriadne nahnevať. Jedno však viem: Som rád, že som jej mohol pomôcť. A keby nedajbože bolo treba niekomu znova pomôcť, neváhal by som. Veril som vtedy bezhranične mojim rodičom i lekárom. A nakoniec – vlastne som prekonal i sám seba...“
List napísal a skutok vykonal Jaroslav , 9. tr., Košice
V kategórii: Pomoc rovesníkom
za dlhodobú podporu ťažko chorého spolužiaka
„Sme žiaci ôsmeho ročníka a chceli by sme vám opísať náš príbeh. Začalo sa to ešte v minulom školskom roku. Náš spolužiak Tomáš prestal chodiť do školy. Po dvoch týždňoch nám triedna učiteľka oznámila, že leží na detskom onkologickom oddelení. Bol to pre všetkých šok. Tomáš aktívne hrával basketbal za Dolný Kubín. Zistili mu zhubný nádor na stehennej kosti. Absolvoval veľmi náročnú liečbu. Po dlhšej dobe sa rozhodli amputovať mu nohu. Keď sme sa to dozvedeli, mali sme zmiešané pocity. Ale po celý ten čas, ktorý strávil v nemocnici, sme boli s ním, aj keď len mysľou. Písali sme sms-ky, po jeho rodine posielali listy, povzbudzovali sme ho.... Keď už bol doma a mal protézu, chodili sme ho navštevovať. Prvá ho navštívila triedna učiteľka. Postupne k nemu chodili chlapci i dievčatá. Spolu sa učili, aby mal ukončený siedmy ročník. Matematiku, fyziku mala na starosti triedna, slovenský a anglický jazyk ho doučovali vyučujúce a ostatné predmety zvládali spolužiaci. Každá táto návšteva mu dodala síl, ale bola prospešná aj pre spolužiakov. Videli sme, že sa nevzdáva a choroba ustupuje. Úspešne ukončil siedmu triedu a slávnostne sme mu odovzdali vysvedčenie.
Tento školský rok od novembra Tomáš už začal chodiť do školy. Všetci sme boli šťastní, že môže byť medzi nami. V škole je s ním zábava. Od mája chodí s nami každý deň hrávať futbal. Dokonca sa už aj bicykluje. Na konci školského roka bol s nami na výlete. Je nám s ním fajn a berieme ho takého, aký je a všetci ho máme úprimne radi.“
List napísali a skutok vykonal: kolektív triedy 9.triedy, Dolný Kubín.
V kategórii: Pomoc ľuďom
za poskytnutie prvej pomoci zranenému dievčaťu
„Vlani, po skončení školského roku, som šiel s mamou a otcom na dovolenku na chatu v Štiavnických horách. Chodili sme tam na prechádzky a s mojim kamarátom Šimonom sme behali po lese a zbierali lesné plody. Raz sme sa vybrali do lesa zbierať černice. Keď sme prišli na paseku, videli sme obrovské množstvo černicových kríkov. Začali sme ich zbierať do vedierok. No neboli sme tu len my dvaja. Okrem nás tu boli ešte tri deti, ktoré tiež zbierali černicové plody, ktorých tu bolo veľmi veľa. Zdržali sme sa na dlhšie, lebo sme mali so sebou až tri vedierka, ktoré sme chceli všetky naplniť. Naraz sme počuli bolestný výkrik a plač z neďalekých krovísk. Keď sme pribehli na miesto odkiaľ sme počuli krik a nárek, videli sme asi deväťročné dievčatko, ktoré sedelo na nízkom pníčku, držalo si nohu a plakalo. Keď sme k nej prišli, zistili sme, že v predkolení má hlbokú tržnú ranu, z ktorej jej prudko vytekala krv. Po prvom šoku z tohto pohľadu som poslal Šimona na chatu po pomoc a ja som si spomenul na to, čo sme sa učili v škole na prírodovede. Vytiahol som si remeň, ustlal som jej machom a nohu som jej podložil tak, aby ju mala čo najvyššie. Asi po pätnástich minútach pribehli moji rodičia a naložili Moniku do auta, ktoré už čakalo na okraji lesa a odviezli ju do nemocnice v Banskej Štiavnici. Po odbornom ošetrení a operácii nohy sme sa dozvedeli, že Monika si ostrým konárom napichla nohu a zároveň poškodila žilu. Lekári konštatovali, že prvá pomoc bola perfektne prevedená a aj preto Monika bola už mimo nebezpečenstva. Rodičia Moniky nám poďakovali za pomoc v núdzi a za záchranu ich dievčatka. Ja som bol hrdý na to, čo som urobil a najviac na to, že som si spomenul na učivo zo školy a že som to dokázal použiť v praxi pri záchrane života. Od tej doby som si uvedomil, že sa chcem stať lekárom a pomáhať ostatným ľuďom byť zdravými.“
List napísal a skutok vykonal Miroslav s kamarátom Šimonom, 6. trieda, Pukanec
V kategórii: Pomoc prírode
za starostlivosť o zranenú vranu
„Pri nedeľňajšej prechádzke sme začuli nezvyčajné zvuky. Vybrali sme sa na to miesto, odkiaľ prichádzali. V zelenej tráve ležala malá čierna vrana s poranenou nohou. Vranu sme opatrne zdvihli a pobrali sme sa s ňou domov. Doma sme si nohu prezreli a nevyzeralo to s ňou dobre. Nohu sme jej ošetrili a urobili pohodlie, aby sa vrana čím skôr uzdravila. Po dlhšom čase a našej starostlivosti sme zbadali u vrany náš úspech. Zo dňa na deň bola vrana veselšia, ba začala so svojou zranenou nôžkou hýbať. Za ten čas sa stala súčasťou našej rodiny. A preto sme ju nazvali nezbednou Ančou. Raz nastal ten najhorší čas, keď Anča už bola stopercentne zdravá a museli sme sa s ňou rozlúčiť. Odniesli sme ju na pôvodné miesto, kde sme ju našli. Naša nezbedná Anča ešte na rozlúčku zakrákala a odišla medzi svojich. Na prekvapenie v jedno sobotňajšie dopoludnie sme div z nôh nespadli celá rodina. Naša nezbedná Anča sa vrátila medzi nás. Jej návšteva trvala aspoň jeden krát do mesiaca, opakovalo sa to celý jeden rok.“
List napísala a skutok vykonala Viktória ,Poproč.
V kategórii: Dobrý nápad
za podporu chorých detí
Dňa 14.2.2004 sme zorganizovali hokejový turnaj pod názvom: „Dajme gól chorobám“. Okrem toho, že sme zo všetkých síl bojovali o víťazstvo v turnaji, chceli sme urobiť dobré meno, česť a radosť svojmu mestu, klubu, svojim trénerom, a rodičom. Chceli sme ho venovať predovšetkým chorým deťom, ktoré nemajú toľko šťastia ako my. Každým gólom, ktorý sme dali do súperovej brány, ako keby sme dali aj za nich symbolický gól chorobám, pretože oni majú náš obdiv a úctu ako deň čo deň hrajú svoj každodenný zápas na nemocničných lôžkach. To my sa máme čo od nich učiť o bojovnosti a odvahe. Častokrát hrá choroba proti ním presilovku a dáva góly oslabenému súperovi a aj napriek statočnosti a odvahe bez brankára, ktorý by ich podržal v čase, keď hrajú oslabovku a potrebujú pomôcť, potešiť, povzbudiť, či podať pomocnú ruku, sa im len ťažko dá brániť, či víťaziť. Aspoň na krátku chvíľu sme sa stali takýmto brankárom, ktorý ich podporil a vlial im chuť zvíťaziť nad svojou chorobou a dať jej víťazný gól.
Naši chorí kamaráti sa kvôli zdravotnému stavu nemohli nakaziť turnajovou náladou priamo na zimnom štadióne, preto sme ich vtiahli do atmosféry našich bojov prostredníctvom natočenej VHS kazety. Po turnaji sme deti navštívili priamo v Roosveltovej nemocnici v Banskej Bystrici a odovzdali im videokazetu, ktorú sme si aj spoločne prezreli, drobné darčeky, spoločenskú hru a naše hokejové kartičky. Po nesmelom úvode sme sa časom spriatelili a podelili sme sa navzájom o svoje starosti a radosti. Okrem morálnej podpory sme sa ich rozhodli podporiť aj finančnou pomocou. Vďaka predaju symbolických vstupeniek na hokejový turnaj svojim kamarátom, spolužiakom, známym, rodinným príslušníkom a zbierkou počas turnaja priamo na zimnom štadióne sa nám podarilo získať finančnú čiastku 10.000.-Sk. Náš turnaj podporili aj hokejisti zvučných mien. Všetky zúčastnené hokejové družstvá hokejového turnaja nás podporili, myšlienka pomôcť chorým kamarátom nás spojila a podarilo sa nám vytvoriť skvelú akciu s vynikajúcou atmosférou, ktorú sme zavŕšili krásnym úspechom – stali sme sa víťazi turnaj.“
Za kolektív triedy list napísali Andrej , Ivan , Jakub , 5. tr., Banská Bystrica