Tel.: +421 907 797 236

Príbehy 2005


9 861 detí, triednych a školských kolektívov zareagovalo na výzvu a napísalo o svojich dobrých skutkoch.
73 569 detí dobré skutky svojich rovesníkov hlasovaním v detskej porote podporilo.
Do projektu Detský čin roka 2005 sa spolu zapojilo 83 430 detí, triednych a školských kolektívov.

OCENENIA DETSKÝ ČIN ROKA 2005

V kategórii: Záchrana ľudského života
za záchranu chlapca pri požiari

„Jedného aprílového dňa som kráčal cestou domov od spolužiaka. Zrazu som zbadal, že u môjho kamaráta Dominika na dvore horí. Neváhal som ani sekundu a bežal som k nemu. Bolo to hrozné. Na Dominikovi horeli tepláky a držal si pravú ručičku, ktorá ho hrozne bolela. Horeli piliny a drobné drevo. Vedľa bola veľká fúra dreva a traktor s vlečkou. Dominik plakal od bolesti. Pomáhal som mu zahasiť na ňom horiace tepláky. Potom sa Dominik hodil na zem a začal sa gúľať. Medzitým som rýchlo zobral vedro, ktoré bolo vedľa pivnice a bežal som do blízkeho potoka nabrať vody. Rýchlo som hasil piliny s drevom. Keď bol požiar ako tak uhasený, bežal som s Dominikom k nim do kuchyne. Nabral som do hrnca vody a on si tam ponoril svoju boľavú ručičku. Plakal, až vyskakoval od bolesti. Bolo mi ho strašne ľúto. Bežal som domov a všetko som porozprával mojej mamine. Ihneď sme volali k jeho babke. Opatrne sme jej vysvetlili, čo sa stalo. Poprosila ma, aby som bol pri ňom, pokiaľ neprídu jeho rodičia. Mamina ma ihneď poslala pre neho. Doviezol som ho teda na bicykli k nám domov a dali sme mu ihneď misku s vodou, kde si máčal poranenú – pľuzgierovú ručičku. Mama navarila čaju a Dominik chrumkal keksíky. Obaja sme si všimli, že má ohorené aj vlásky. Bola vtedy u nás aj moja babka a tak sme sa s ním rozprávali, aby nemyslel na bolesť. Moja mamina mala stále slzy v očiach, lebo jej bolo chlapčeka ľúto. Asi o hodinku prišli jeho rodičia. Ihneď zobrali syna autom na pohotovosť. Čo sa vlastne stalo v ten deň? Keďže v tom čase bol zber železa, Dominik šiel odviezť železný šrot. Keď sa vrátil zo zberu, doma bol sám na dvore. Chcel zapáliť piliny a drobné drevo, ale nechcelo to horieť. Vtom zbadal, že jeho otec má odloženú fľašu s benzínom. Polial piliny, drevo a všetko zapálil. A keď to všetko horelo, išiel som náhodou okolo práve ja. Dominikovi povedal ošetrujúci lekár, že sa druhýkrát narodil. Dominik je dobrý chlapec, veľmi „živý“, šikovný, ale vtedy si vôbec neuvedomil, čo sa mohlo stať. Mohol začať horieť traktor, kde bola nádrž s benzínom, mohla sa vznietiť veľká fúra dreva a od toho možno aj dom... A čo najhoršie, s Dominikom to mohlo dopadnúť veľmi zle. Našťastie, nestalo sa tak. Dominikovi rodičia sa nám prišli poďakovať a mňa hreje pocit, že som pomohol kamarátovi v jeho veľkom nešťastí.“

List napísali a skutok vykonal: Róbert Tvardoš, v šk.roku 2004/2005 žiak 6. triedy ZŠ Dominika Tatarku v Plevníku - Drienovom




V kategórii: Pomoc v rodine
za dlhodobú podporu ťažko chorej nevidiacej matky

Volám sa Vladimír Fiffik. Chodím do 9.ročníka. Navštevujem špeciálnu základnú školu v Spišskej Novej Vsi. Ocko mi zomrel, keď som mal sedem rokov. Moja mama nedávno ťažko ochorela a oslepla. Starostlivosť o celú rodinu prebral môj starší brat a ja. Mojej mamke pomáham pri rannej a večernej hygiene. Robím jej raňajky a spolu raňajkujeme. Keď prídem domov zo školy, porozprávam jej, čo bolo nové. S bratom periem, vešiam a žehlím prádlo. V sobotu robím veľké upratovanie. Vysávam, utieram prach, polievam kvety, vynesiem smeti. Rád s mamkou pozerám televízne programy a potom si o tom rozprávame. Pravidelne v nedeľu poobede chodíme na prechádzky. Mamka sa rada prechádza okolo rieky. Stretávame sa s ľuďmi a porozprávame sa. Mám mamku veľmi rád a mrzí ma, že je chorá. Preto jej veľmi rád pomáham. Keď budem zarábať, moja túžba je jej zaplatiť operáciu.“

List napísal a skutok vykonal Vladimír Fiffik, v šk. r. 2004/2005 žiak 9. triedy, Špeciálna základná škola, Fabiniho 3, Spišská Nová Ves




V kategórii: Pomoc rovesníkom
za podporu nevidiaceho spolužiaka

„Na začiatku školského roka medzi nás prišiel nový žiak Jaroslav Bohovič so svojou mamou. Dovtedy sme o ňom nič nevedeli. Vzápätí sme sa však dozvedeli, že je nevidiaci. Hoci je Banskobystričan, pred tým chodil do školy pre nevidiacich v Levoči. Jeho mama nám rozprávala, že im chýbal ich každodenný spoločný rodinný život. Po mnohých úvahách sa rozhodla dať ho medzi nás, žiakov obyčajnej školy. V triede sme sa zišli pri jeho lavici a po prvýkrát sme videli jeho stroj. Bol to „Pichtov stroj“. Paťo každý deň prichádza do školy autobusom za pomoci svojej asistentky Vladi a vodiaceho psa Alexa. Dostal ho po tvrdom výcviku v Bratislave. V súčasnosti sa náš život v škole zmenil. Každé ráno niektorí z nás čakávajú, kým príde autobus s Jarkom a potom ideme spolu do školy. Naučili sme sa, že nevidiaci spoznávajú ľudí podľa hlasu a podaním ruky. Okrem vodiaceho psa používa Jarko aj bielu palicu na orientáciu a rozpoznávanie terénu. Teraz ju už v areáli školy skoro vôbec nepotrebuje. Cez prestávky sa s ním chodíme poprechádzať po chodbách. Je zábavný a má rád všelijaké hry. Učíme ho rôzne pozdravy a zo „srandy“ ho „klameme“, že máme iné hodiny, ako sú na rozvrhu. Jarko na to vždy príde. Je veľmi múdry a má veľmi dobrú pamäť. Mimo vyučovania sa stretávame na plavárni, chodíme do mesta na horúcu čokoládu a na zmrzlinu. Boli sme aj u neho doma, kde nám poukazoval všetky svoje hračky, rádio a hrali sme sa „Človeče, nehnevaj sa!“ pre nevidiacich. Jarko najskôr absolvoval skúšobný pobyt, zapáčilo sa mu tu a ostal na našej škole. Keby mal ísť Jarko preč, tak by sme si nedali, lebo ho máme veľmi radi. Už je len na ňom, či je v našej škole šťastnejší, spokojnejší... Sme radi, že sme sa mohli s Vami podeliť o zážitky trvajúce takmer celý šk. rok 2004/2005, ktoré zmenili náš život a pohľad na nevidiacich.“

List napísali a skutok vykonali v šk.r. 2004/2005 žiaci 6.A triedy, ZŠ Ďumbierska 17, Banská Bystrica




V kategórii: Pomoc ľuďom
za poskytnutie pomoci zranenej učiteľke

„Žijem v malom mestečku, ktoré sa volá Medzilaborce. Naše mesto sa nachádza v severovýchodnej časti východného Slovenska. Obklopuje ho krásna príroda, vrchy Magura, Kyčara a Kamjana poskytujú našim obyvateľom oddych a zdravý, svieži vzduch. Vari najviac známe sa stali naše Medzilaborce vďaka múzeu moderného umenia Andyho Warhola. Ale čo je najdôležitejšie, v mojom rodnom mestečku žijú tí najlepší ľudia, moja rodina, priatelia, aj moji učitelia. A práve o jednej pani učiteľke je môj príbeh a moja malá pomoc v núdzi.

Naše Medzilaborce sú rozprávkovo krásne, keď však v zime napadne veľa snehu, môžu byť aj nebezpečné. A práve také boli aj 4. januára tohto roku. Ako každé ráno som so svojou sestrou išiel do školy. Navštevujem 5. triedu základnej školy na Duchnovičovej ulici. V to ráno sme čakali na spolužiačku pred bytovkou. Zrazu sme zbadali našu pani učiteľku Vagaskú, ako sedí na zemi, drží sa za koleno a nemôže vstať. Naša ulica nie je veľmi rušná a preto sme boli jediní, kto mohol pani učiteľke pomôcť. Pani učiteľka viezla na saniach svojho trojročného synčeka do škôlky a na nešťastie nemala pri sebe ani mobil. Tak čo teraz? Ako pomôžeme pani učiteľke? Najprv sme naložili na sane plačúceho synčeka pani učiteľky a odviezli sme ho do škôlky. Potom sme so saňami rýchlo bežali naspäť po pani učiteľku, pomohli sme jej nasadnúť na sane. Ťahali sme sane s našou pani učiteľkou pomedzi bytovky až skoro pred našu školu. Neďaleko školy stojí rodinný dom, z ktorého nás videla jedna pani. Vybehla von, opýtala sa, čo sa stalo a odviezla pani učiteľku na polikliniku. V ten deň sme so sestrou prvýkrát meškali do školy. Nie preto, že sme zaspali, alebo sa nám nechcelo ísť do školy, ale preto, že sme pomohli človeku v núdzi. Keď sa pani učiteľka vrátila po úraze do školy, porozprávala nám, že jej vtedy následkom šmyknutia vyskočilo koleno a potrhalo väzy. Pekne sa nám poďakovala a dostali sme od nej perá, ako malú pozornosť.“

List napísal Milan Balko, ZŠ Duchnovičova, Medzilaborce
Skutok vykonali: Milan Balko , Anička Balková a Patrícia Halčinová v šk.r. 2004/2005 žiaci 5. a 3. triedy, ZŠ Duchnovičova, Medzilaborce




V kategórii: Pomoc prírode
za záchranu týraného mačiatka

Keď som bola na návšteve u starých rodičov v Snine, zbadala som jedného dňa húf chlapcov, ktorí niesli mačiatko. Celé bolo zafúľané, vyzeralo hrozne. Spýtala som sa ich, kam s ním idú. Tí mi odpovedali, že ho idú upáliť a aby lepšie horelo, poliali ho benzínom. Prišlo mi ho strašne ľúto a v tom momente ma napadlo, že ho musím zachrániť. Preto som im povedala, aby mi ho ukázali, či to nie je naše, ktoré sa nám pred týždňom stratilo. Chlapci mi ho bez obáv podali do rúk a ja som už vedela, čo mám robiť. Trielila som ako víchor za bránku babkinho dvora. Chlapci sa pustili za mnou, ale zbytočne. Stihla som vbehnúť do domu. Mačiatko bolo zachránené. Dala som mu meno Muro, pretože to bol kocúrik. Vzali sme si ho domov do Stakčína a teraz je už z neho pekný a veľký kocúr.“

List napísala a skutok vykonala Juliana Timková, v šk. r. 2004/2005 žiačka 6.A triedy, ZŠ Stakčín




V kategórii: Dobrý nápad
za podporu ťažko chorých rovesníkov

„Zdalo by sa, že deti po vyliečení budú nemocnicu zďaleka obchádzať. Ale ony sa pravidelne vracajú na kontroly a vtedy sa nezabudnú zastaviť aj u nás – v škole. Prídu sa pochváliť ako sa im darí, vyžalovať rôzne krivdy, porozprávať sa, poďakovať. Prežívame spolu radosti i starosti, prvé lásky i rozchody. Stanú sa súčasťou nášho života, sú to naše deti. A také isté budú aj deti, ktoré sú na oddelení dnes, na Štedrý večer. Sú to naši malí hrdinovia, ktorí majú v sebe obdivuhodnú silu nevzdať sa ani počas náročnej liečby.

Rovnako silnou osobnosťou bola počas vlaňajších Vianoc aj Mirka Muránska z Čierneho Balogu, milé útle dievčatko s veľkými úprimnými očami a srdečným úsmevom. Od prvej chvíle sme si padli do oka aj do srdca. Mirka prišla s vážnou diagnózou, postúpila dlhú a ťažkú liečbu. Od začiatku však chcela počuť pravdu a nepripustila inú možnosť, ako úspešné uzdravenie. Podarilo sa.

Teraz na Vianoce, už vyliečená, sa vrátila poďakovať a dať silu a nádej podobne chorým deťom. Prišla spolu s rodičmi a plným autom darčekov nakúpených zo zbierky obyvateľov Čierneho Balogu. Do každej nemocničnej izby priniesla stromček s farebnými guličkami, deťom dávala hrnčeky s vianočnými motívmi a sladkosti. Odovzdala nám množstvo kníh, výtvarného materiálu, video, CD prehrávače, všetko krásne vianočne pobalené. Bola to nádherná sviatočná chvíľa, na ktorú sa Mirka tešila už celé týždne dopredu. Priniesla do nemocnice kus domova, vianočnú atmosféru, ale predovšetkým veľké srdce... Keď ju takú šťastnú pozorovali naši malí pacienti a ich rodičia, zrazu pochopili, že aj nad ťažkou chorobou možno zvíťaziť!

Mirka sa stala radostnou nádejou pre choré deti a stalo sa tak práve na Vianoce. Obdivuhodný nápad, nádherný skutok rodiny Muránskej i obyvateľov Čierneho Balogu. Ďakujeme! Za všetkých tých malých anjelikov, ktorí aj dnes ležia na oddelení detskej onkológie.“

List napísala: Mgr. Mária Lauková, špeciálny pedagóg, ZŠ pri DFNsP Banská Bystrica
Skutok vykonala: Mirka Muránska, v šk.r. 2004/2005 žiačka 7.D triedy, ZŠ Pionierska 2, Brezno




Partneri projektu

Generálny partner:
nadacia-orange2
Hlavný partner:
nay
Mediálny partner:
nadaciaorange
Partneri:

Projekt prebieha pod čestnou záštitou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Copyright © 2019. Občianske združenie Detský čin roka
Partner webstránky: AlejTech – tvorba webstránok
Občianske združenie Detský čin nemá zamestnancov, projekt realizujeme popri práci, pripravujeme a tlačíme pedagogické materiály, ktoré školy zdarma využívajú na hodinách etickej výchovy a občianskej náuky, a každý rok bojujeme o finančnú udržateľnosť.
PODPORTE Detský čin roka