Tel.: +421 907 797 236

Príbehy 2006


8 395 detí, triednych a školských kolektívov zareagovalo na výzvu a napísalo o svojich dobrých skutkoch.
78 561 detí dobré skutky svojich rovesníkov hlasovaním v detskej porote podporilo.
Do projektu Detský čin roka 2006 sa spolu zapojilo 86 956 detí, triednych a školských kolektívov.

OCENENIA DETSKÝ ČIN ROKA 2006

V kategórii: Záchrana ľudského života
za duchaprítomnú pomoc pri rodinnej autohavárii

„Sme žiaci 7. A triedy zo základnej školy Rudolfa Dilonga v Trstenej. V triede máme spolužiaka Matúša Paldiu, ktorý prežil Vianoce úplne inak, ako my všetci. On a jeho rodina mali vážnu autonehodu a Matúš bol vlastne prvý, ktorý zavolal prvú pomoc. Matúš je tichý chlapec a dobrý spolužiak i kamarát. Rád pomôže v triede každému, no zbytočne na seba neupozorňuje. Pritom sa rád smeje. To, čo nám po prázdninách vyrozprával, nám všetkým vyrazilo dych.

„ Moji rodičia, sestra a ja, sme sa vybrali na 2. sviatok vianočný na oslavu do Zuberca. Stretli sme sa s celou rodinou a posedeli sme do neskorých večerných hodín. Asi o štvrť na jedenásť sme sa konečne vybrali domov. Ocino išiel pripraviť auto. Keď sme vyšli von, auto nie a nie naštartovať. Tak ho museli rozťahovať a keby sme vtedy tušili, čo sa stane, asi by sme sa o to ani nepokúšali. Nakoniec sa to ale podarilo a vybrali sme sa na cestu. Asi 2 kilometre za Zubercom sa to všetko stalo. Cesta bola zlá, mrzlo, fúkalo, dalo sa ísť iba vo vyjazdených koľajniciach. Na dlhej rovine nám zrazu začalo točiť autom raz na jednu, raz na druhú stranu. Naraz sa pred nami objavilo auto a nás stočilo o 360 stupňov a bum!!! Chvíľu po tom si nepamätám, asi som bo v bezvedomí. Okolo bolo veľmi ticho. Potom sa prebrala sestra a ocino. Len mamina sa stále nehýbala. Zbežne som pozrel, čo komu je a prvý som vybehol z auta. Ja som mal rozbitú hlavu, no ani som si to nevšímal a prvé, čo mi napadlo bolo, že musím zavolať záchranku a hasičov. Čísla som vedel naspamäť, len na číslo polície som si nemohol spomenúť. Sestra veľmi plakala, tak som ju zobral a preložil do auta, ktoré okolo nás prechádzalo a zastavilo pri nás. Ocino stále držal maminu, nemohli sme ju vytiahnuť, lebo bola pripásaná, iba si pamätám, že sme ju prikryli našimi vecami. Po desiatich minútach sa mi zdalo, že prešla celá večnosť, tak som zavolal záchranku ešte raz, kde sú tak dlho. Už boli na ceste. O chvíľu prišli požiarnici, ktorí museli najskôr vypíliť dvere a až potom mohli mamine pomôcť. Kým prišla záchranka, tíšil som sestru, aby sa nebála, že mamine nič nie je, len aby tak strašne neplakala. Všetkých nás zobrali do nemocnice a ošetrili. Naše modriny, rozbité hlavy a drobné poranenia neboli nič oproti rozbitej sánke a ťažko poranenej hlavy mojej maminky, ktorú museli ihneď operovať. Koniec. Neviem, či som svojou duchaprítomnosťou, istotou, ktorá sa vo mne zobrala ani neviem odkiaľ, zachránil mojej mamine život, alebo pomohol sestre spamätať sa zo šoku, či ocinovi, keď len bezmocne držal mame hlavu a sánku, ktorá jej ovísala, ale pre mňa budú tieto minúty navždy nezabudnuteľné...“

Toto všetko sme sa dozvedeli, až oveľa neskôr. Niečo z rozprávania od Matúša, niečo od hasičov a záchranky. Jedno je ale isté, že Matúš, náš spolužiak, je v našich očiach veľký hrdina, čo dokazuje každým dňom, keď starostlivosť pokračuje každodennými návštevami mamky v nemocnici a pomocou v rodine. Boli by sme radi, keby si niekto jeho počínanie všimol.“

List so spolužiakmi napísal a skutok vykonal Matúš Paldia, v šk.r.2005/2006 žiak 7. triedy, ZŠ R.Dilonga, Trstená




V kategórii: Pomoc v rodine
za dlhodobú podporu nepočujúcich rodičov

„Volám sa Nikolka Ilavská a som žiačkou 3. triedy základnej školy na Grösslingovej ulici v Bratislave. Narodila som sa pred 9. rokmi mojim ťažko postihnutým rodičom – nepočujúcim. Prostredie, v ktorom som rástla a žijem, je pre mňa samozrejmosťou. Nikdy mi nevadilo, ani som si neuvedomovala, že moji rodičia sú trochu iní ako tí druhí. Zahŕňajú ma svojou láskou a aj s pomocou starých rodičov som si zvykla na to, ako treba s nimi komunikovať a správať sa k nim.

Keď som začala chodiť do tejto školy, moji spolužiaci si všimli, že moja maminka rozpráva inak ako iní rodičia. Začali sa mi posmievať a veľmi ma to bolelo. Stalo sa aj to, že keď som mamu bránila, tak som sa za moju pravdu aj pobila. Mala som z toho zdravotné problémy, v noci som sa trápila a nemohla som spávať. Aj moji rodičia boli z toho nešťastní. Moja stará mama to povedala triednej učiteľke a tá to deťom vysvetlila. Veľmi ľúbim svojich rodičov a som na nich pyšná, pretože s takým postihnutím, akým je úplná hluchota, sa im žije veľmi ťažko. Nepočujú, aký mám hlas, ako sa viem krásne smiať, ako plačem, aká je nádherná hudba... Majú problémy, keď treba ísť niečo vybaviť na úrady, nakupovať, nepočujú správy v rozhlase alebo v televízii, alebo čo rozprávajú ľudia v ich blízkosti. Sú obklopení úplným tichom a tak sú odkázaní na pomoc nás, počujúcich. Som šťastná, že ja som sa narodila zdravá a môžem im pomôcť už teraz, ako malé dievčatko. Dokážem za nich vybaviť už veľa vecí, oni mi to vysvetlia po svojom a posunkami a ja hovorím: pri nákupoch, pri prekladaní deja z rôznych správ, relácii, z filmov v televízii a vytelefonujem za nich to, čo je potrebné...Moji rodičia sa dokázali vyrovnať so svojim osudom, každodenne bojovať aj s maličkosťami, ktoré si počujúci vôbec neuvedomujú, vedia poctivo pracovať, zabezpečiť náš spoločný rodinný život, neuzatvárajú sa do seba. Chodíme spolu na výstavy, podujatia, máme veľa priateľov. Som s nimi rada, vážim si ich. Pomáham im denne natoľko, ako som schopná. Chcem byť ich pomocou a svojou starostlivosťou im vraciam teraz i v budúcnosti ich lásku.“

List napísala a skutok vykonala Nikolka Ilavská, v šk. r. 2005/2006 žiačka 3. triedy, ZŠ s MŠ M.R.Štefánika, Grösslingova 48, Bratislava




V kategórii: Pomoc rovesníkom
za dlhodobú vzájomnú priateľskú pomoc a podporu

„Mnohí z dospelých poznajú kamarátstvo a ja som rada, že jasné predstavy o ňom majú aj moji dvaja žiaci, siedmaci Rišo a Jaro. Rišo má dvoch mladších súrodencov, Martinka a Katku, pre ktorých je veľkým bratom, pomocníkom i priateľom. Martinkovi, ktorý je mentálne postihnutý, sa rád a veľmi často venuje, radí mu, pomáha. Učí ho aj to, čo je pre zdravé deti úplne prirodzené: napríklad zaviazať si šnúrky na topánkach. Pomáha tak aj svojim rodičom, lebo často dokáže práve on vliať taký prepotrebný pokoj a odvahu do inak bojazlivých Martinkových očí.

V prvom polroku školského roka bolo možno aj toto dôvodom, že inak šikovný Riško (ako ho ja volám Froliško – podľa čertíka, ktorý pomáhal sv. Petrovi a anjelikom triediť nebeskú poštu) mal na vysvedčení dve trojky. Sľúbil, že do konca školského roka si to určite opraví. Takéto predsavzatie si dali spoločne so spolužiakom Jarom. Po dvoch mesiacoch nového polroka sa zdalo, že sa im obom predsavzatie podarí naplniť. Osud však rozhodol inak. Rišo sa 22. marca 2006 počas cyklistického tréningu ocitol zoči-voči kamiónu. Zrážka vyzerala hrozivo. Po bleskovom prevoze do nemocnice v Banskej Bystrica boli prvé lekárske prognózy veľmi znepokojujúce. Riša museli lekári začať liečiť v umelom spánku. Keď mi Jaro nasledujúci deň v škole oznámil, čo sa stalo, nechcela som tomu veriť...V ten deň malo vyučovanie takmer nulový efekt, lebo všetci sme v duchu prosili, aby sa Froliško k tým anjelikom neponáhľal. Jaro sa však s tým neuspokojil. Pravidelne posielal Rišovej maminke esemesky a zaujímal sa o každučkú zmenu jeho zdravotného stavu. Keď sa Rišov stav nezlepšoval, vymyslel, ako sa mu pokúsi pomôcť. V škole medzi spolužiakmi nahral pre Riša pozdravy a odkazy na MP3 prehrávač, nahral mu pesničky, ktoré Rišo rád počúval. A poslal mu krásneho plyšového medveďa, ktorý mal na tele záplatu. Jaro Rišovej maminke povedal: „ Teta, každá záplata sa dá zahojiť“.Plyšový medveď bol prvý, ktorého Rišo uvidel, keď sa z umelého spánku prebral. Hoci Jaro nemohol kamaráta v nemocnici navštíviť, pravidelne mu telefonoval, hovoril, čo je nové v škole. Aj spolužiaci mu poslali pohľadnicu a Rišo si postupne začal spomínať na ich mená, tváre, vlastnosti... S radosťou v hlase nám Jaro po šiestich týždňoch oznámil, že Rišo z nemocnice príde domov. Jaro sa znovu prejavil ako kamarát, rozprával sa s ním, chodil na krátke prechádzky. Urobil všetko, aby sa Rišo znovu stal chlapcom s nezbednými očami, ktorý bol jeho najlepším kamarátom. Hoci Rišo vďaka vlastnej vytrvalosti urobil veľké pokroky, bez Jarovej podpory by sa to určite nepodarilo.

O niekoľko dní dostanú obaja kamaráti vysvedčenia. Ešte to nevedia, ale Rišo si tie trojky naozaj opravil a Jaro si opravil dokonca šesť predmetov. Som hrdá, že Rišo a Jaro sú mojimi žiakmi. Nesmierne ma teší, že poznajú cenu i význam slova kamarát.“

List napísala: Mgr. Jana Borgulová, triedna učiteľka
Skutok vykonali: Richard Majer a Jaroslav Beňo, v šk.r.2005/2006 žiaci 7. triedy, ZŠ, P. Jilemnického, Žiar nad Hronom




V kategórii: Pomoc ľuďom
za pomoc susede napadnutej zlodejom, poskytnutie 1.pomoci a následnej starostlivosti

„Volám sa Miška. Mám dvojročného záchranárskeho psíka – labradora Daga. V našom dome býva veľmi milá, dobrá staršia susedka. Mám ju veľmi rada. Na Vianoce jej vždy dám pekný darček, lebo je sama a nemá ju kto rozveseliť. Ona mi zas upečie nejaký dobrý koláčik.

V jeden slnečný deň som išla na prechádzku s Dagom. Keď som vyšla z brány, počula som krik. Rozbehla som sa za ním. Videla som, ako zlodej kradne pani susedke kabelku a bije ju. Začala som kričať. Daga som vyslala na zlodeja a ja som bežala za susedkou. Zlodej sa Daga zľakol, zahodil kabelku a bežal preč. Pani susedka mala poranenú hlavu a veľmi ju bolela ruka. Hneď som zavolala sanitku. Poskytla som jej prvú pomoc, ako nás to učili v škole. Potom prišla sanitka. Po týždni susedku pustili z nemocnice. Na tvári mala modriny a necítila sa dobre. Každý deň po škole som sa u nej zastavila a starala sa o ňu. Bola veľmi rada, že nie je sama a má sa s kým porozprávať. Po mesiaci sa úplne uzdravila. Bola vďačná, že som sa o ňu starala a upiekla mi čokoládový koláč. Ja som bola rada, že je zdravá a teší sa zo života.“

List napísala a skutok vykonala Michaela Zemánková, v šk. r. 2005/2006 žiačka 7. triedy, ZŠ P. Marcelyho, Drieňová 16, Bratislava




V kategórii: Pomoc prírode
za starostlivosť o chorého koňa

Keď som mala deväť rokov, otec mi sľúbil koňa. Bola som tým nadšená. Ale najprv bolo treba nájsť miesto, kde bude bývať. Prenajali sme stajničku pre kravy, ktorá už bola dlho opustená...Ocko mi ukázal toho koníka na videokazete. „Ten je krásny!“, vykríkla som. „Ja viem, rád by som Ti ho kúpil, ale je tu menší problém“, odvetil tato. „Aký?“, spýtala som sa. „Ten koník má chorú nohu a budeš sa oňho musieť starať“. „Nevadí! Sľubujem, že preňho urobím všetko!“. „Dobre teda, tak ho kupujeme“. „Ďakujééém!“ A vrhla som sa ockovi okolo krku. Koníka po týždni priviezli a s ním aj nejaké iné kone, aby nebol sám. Keď som ho uvidela, skákala som od radosti. Koníka volali Miro, ale ja som ho okamžite premenovala na Miňo. Potom mi jeden ujo ukázal jeho nohy. Pod sponkami, priamo nad kopytom vzadu. Boli to neskutočne škaredé chrasty, ktoré vznikli po zanedbávaní čistenia. Ten ujo mi aj povedal, ako to treba ošetrovať a povedal, že ak treba, pomôže mi. Ďalšie dni som po škole stále chodila za Miňom a starala sa oňho. Mal to dosť vážne, tak som mu to musela mastiť špeciálnou masťou. O pár dní to bolo lepšie a neskôr, asi za mesiac, takmer vyliečené. Bola som nadšená. Ujo povedal, že podlomy (tak sa to vraj volá) sa nie vždy vyliečia. A povedal ešte niečo. „Majka, vieš odkiaľ je Miňo?“, opýtal sa. „Myslela som si, že je zo Šale. Prečo?“ „Pôvodne je zo Šale, ale mi ho máme od mäsiara. Áno, mal ísť na mäso, ale vy ste ho zachránili“. Bola som znechutená tým, že niekto môže dať koňa na mäso, len kvôli blbým podlomom. Ale aj pri tomto rozhorčení som si dokázala uvedomiť, že sme Miňa zachránili dva krát. Tým, že sme ho kúpili a tým, že som ho vyliečila.“

List napísala a skutok vykonala Mária Demáčková, v šk. r. 2005/2006 žiačka sekundy, Gymnázium Školská 8, Považská Bystrica




V kategórii: Dobrý nápad
za nevšednú pomoc zrakovo postihnutej pani

„Moja mamička už niekoľko rokov chodí na masáže k tete Nataške, ktorá má vážne choré oči. Zrak sa jej postupne zhoršoval, teraz už prakticky rozpoznáva len svetlo a tmu. Aj napriek tomu je však dosť samostatná, vie dokonca variť a piecť. Veľmi túžila skúšať nové recepty, ktoré mala vo výstrižkoch z časopisov ešte z čias, keď ich mohla čítať aspoň s pomocou lupy. Teraz už nevedela nájsť spôsob, akoby ich mohla použiť. Keď mi mamička o tom hovorila, napadlo mi, že jej môžem tie recepty nahrať na CD-čko. Mamička jej pomohla vybrať vhodné recepty, doniesla ich celú hŕbu domov a ja som ich postupne nahral na diktafón, snažil som sa čítať pomaly a zrozumiteľne. Vôbec to nebolo také ľahké, ako som si myslel. Keď som ich dával na CD-čko, rozdelil som ich na sladké a slané, aby sa v nich lepšie orientovala. Okrem poďakovania od tety Natašky som dostal aj vlastnoručne urobené tiramisu. Bolo výborné!

Snažím sa jej pomôcť aj v inom, keď to potrebuje. Teraz v júni si napríklad kúpila nový mobil, ale nemohla si prečítať návod na použitie. Urobil som to za ňu ja a naučil som ju používať ho. Pre ňu je to veľmi ťažké, musí si presne pamätať, kde sú aké tlačidlá, koľkokrát ich musí stlačiť, nevie si skontrolovať, či sa nepomýlila. Škoda, že nemá dosť peňazí, aby si do mobilu mohla kúpiť špeciálny softvér pre nevidiacich. Keby ho mala, telefón by s ňou hlasovo komunikoval a nemusela by si tak veľa vecí pamätať.“

List napísal a skutok vykonal Pavol Guričan, v šk.r. 2005/2006 žiak tercie, Gymnázium Grösslingova 18, Bratislava




Partneri projektu

Generálny partner:
nadacia-orange2
Mediálny partner:
nadaciaorange
Partneri:

Projekt prebieha pod čestnou záštitou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Copyright © 2019. Občianske združenie Detský čin roka
Partner webstránky: AlejTech – tvorba webstránok
Občianske združenie Detský čin nemá zamestnancov, projekt realizujeme popri práci, pripravujeme a tlačíme pedagogické materiály, ktoré školy zdarma využívajú na hodinách etickej výchovy a občianskej náuky, a každý rok bojujeme o finančnú udržateľnosť.
PODPORTE Detský čin roka