Tel.: +421 907 797 236

Príbehy 2007


8 260 detí, triednych a školských kolektívov zareagovalo na výzvu a napísalo o svojich dobrých skutkoch.
99 097 detí dobré skutky svojich rovesníkov hlasovaním v detskej porote podporilo.
Do projektu Detský čin roka 2007 sa spolu zapojilo 107 357 detí, triednych a školských kolektívov.

OCENENIA DETSKÝ ČIN ROKA 2007

V kategórii: Záchrana ľudského života
za poskytnutie pomoci ťažko zranenému kamarátovi

„Šani nepatril k najlepším žiakom, na hodinách neposlúchal, odvrával. Ale stalo sa čosi, čo úplne zmenilo náš pohľad naňho. V nedeľu 17.septembra 2006 sa šiel spolu s priateľmi Paľom, Peťom, Števom a Rišom bicyklovať smerom na Kamenicu nad Hronom. Tu sa nachádza železničný most cez rieku Hron, kde sa chlapci zastavili. Riči, Števo a Peťo vyliezli po mostnej konštrukcii. Šani ostal pod mostom, zrazu začul akýsi výbuch. Keď dobehol na most, videl, že Riči spadol z mostnej konštrukcie asi z trojmetrovej výšky, horelo mu tričko a krvácala hlava. Riša zasiahol prúd z elektrického trolejového vedenia a utrpel ťažké poranenia hlavy, mozgu a popáleniny. Šani neváhal a ihneď začal svojou čiapkou a rukami hasiť kamaráta, odtiahol ho na bezpečné miesto, uložil ho a pokúsil sa zastaviť krvácanie z hlavy. Odkiaľ vedel, čo má urobiť? Šani, o ktorom sme si mysleli, že na hodinách sa iba zabáva, poskytol prvú pomoc tak, ako sa to naučil na hodinách prírodopisu. Potom svojou bundou prikryl zraneného a zavolal číslo 112. Záchranná služba Štúrovo a železničná polícia ich našla a Riša vo vážnom stave odviezli do nemocnice... Rišo bol po zasiahnutí elektrickým prúdom dlho v ohrození života, z najhoršieho sa však už dostal. Do školy nechodí, čakajú ho ešte plastické operácie a operácia hlavy. Boli sme hrdí na Šaňa, ktorý ako jediný neutiekol, nezaváhal a poskytol zranenému kamarátovi pomoc a takto mu zachránil život. Skúsenosť ho zmenila, stal sa pozornejším a „dospel“. Záchranári, ktorí ošetrovali Riša nám tiež potvrdili, že bez včasného zásahu Šaňa, by chlapec s najväčšou pravdepodobnosťou neprežil. Vďaka, Šani!“

List napísala: Adriana Laczaová, pedagóg
Skutok vykonal: Alexander Pintér, v šk.r.2006/2007 žiak 9. triedy, ZŠ Adyho 6, Štúrovo




V kategórii: Pomoc v rodine
za pomoc otcovi a sestre po ťažkej strate pri rodinnej autohavárii

„Volám sa Natália Hanesová a pochádzam zo Spišskej Novej Vsi. Asi pred dva a pol rokom sa nám stala autonehoda. V aute sme sedeli štyri: ja, moje dve mladšie sestry a moja mamka. Ale po dvoch dňoch v nemocnici som sa dozvedela, že sme zostali už len traja. Ja, ocko a moja mladšia sestra. Pri tej nehode mi zahynuli dve osoby. Moja päťročná sestra a mamka. Veľmi to otriaslo celou rodinou, ale hlavne mojim otcom a mnou. Odvtedy som sa stala ženou v domácnosti ja. Robila som domáce práce, učila sa do školy, starala som sa o mladšiu sestru a niekedy aj o otca. Veľmi dlho sa z toho zotavoval. Ale po niekoľkých mesiacoch sa z toho dostal. Od tej chvíle sa staral aj on o mňa. Učil ma chodiť na barlách a menil mi obväzy na mojej hlave. Mala som z polovice mojej hlavy stiahnutú kožu a nohu som mala zlomenú v stehennej časti a mala som v nej drôty. Keď som po niekoľkých týždňoch prišla do školy, niektorí spolužiaci ma ani nespoznali. Aj napriek týmto mojim zraneniam som pomáhala spolužiakom a oni pomáhali mne. Po istom čase som sa znova stala predsedníčkou triedy, robila nástenku a naplno som sa učila. Tento príbeh nie je len o mojej pomoci ostatným, ale aj o pomoci ostatných mne. Napríklad môjho otca, mojich priateľov, ale aj učiteľov. Aj moja sestra sa k môjmu a otcovmu uzdraveniu a postaveniu sa znovu na vlastné nohy pričinila. Dodávala nám istotu a pocit, že na tomto niekedy krutom svete máme niečo dobré.“

List napísala a skutok vykonala Natália Hanesová, v šk. roku 2006/2007 žiačka 5. triedy, ZŠ Nejedlého 2, Spišská Nová Ves




V kategórii: Pomoc rovesníkom
za oporu, priateľstvo a porozumenie spolužiakovi, ktorý po nešťastnej udalosti stratil mamu a mladšiu sestru

„Som triednou učiteľkou Jakubka Ringoša, ktorý v piatok 2. februára 2007, kedy si všetci školáci užívali predĺžený víkend spojený s polročnými prázdninami zažil nepredstaviteľnú tragédiu: Výbuch plynu zničil jeho domov v ktorom zahynula jeho matka a päťročná sestrička Lenka. Je to bolesťou poznačený statočný chlapček, ktorý by si sám zaslúži ocenenie za detský čin roka. Je trpezlivý, nestoná od bolesti, čo ukrývajú jeho šaty. Neplače ani to jeho zlomené detské srdiečko, ktoré už nepoteší láskavé mamkino slovo. Jeho skromnosť i sila vôle a dobrota mimoriadne priaznivo vplývajú na celú moju tretiu triedu. Tragédia v Jakubkovej rodine istým spôsobom zmenila i myslenie mojich tretiakov. Deti sú rozvážnejšie v učení i hrách, viac si všímajú navzájom svoje správanie, neubližujú si, sú menej sebecké, prejavujú záujem pochopiť iných. Nechtiac zistili, že život môže byť nečakane krutý a záleží na človeku, ako ho rieši a ako mu to vracia okolie. Je nezvyčajné konštatovať, že Jakubkova tragédia vytvorila v triede prirodzené rodinné puto. Jakubko je pre spolužiakov symbolom statočnosti a deti sú pre Jakubka teplom, aké deväťročný chlapček potrebuje. Nápad prispieť do Detského činu roka sa zrodil práve v Jakubkovej hlave, keď v školskom rozhlase počul o takej možnosti. Hneď reagoval: „Vy ste moja rodina, bez vás by som bol ufňukanec.“ Poprosil ma, aby som mu pomohla. Plním svoj sľub v úvahách, kto by si takýto prívlastok viac zaslúžil.“

Z listu mamičke a sestričke, ktorý pomohla pani učiteľka Jakubkovi napísať:     „...ale chcem Vás po piatich mesiacoch potešiť dobrou správou. Nie som sám, do našej rodiny pribudlo dvadsať mojich spolužiakov z 3.A triedy spolu s pani učiteľkou. Už v nemocnici v Šaci som zistil, že mi chýbajú. A hoci popáleniny ma veľmi boleli, musel som sa smiať pri čítaní ich listov, ktoré mi pani učiteľka spolu s kresbičkami a darčekmi priniesla. Bola toho plná taška, presne taká, v akej si mi 1.februára 2007 niesla karnevalový kostým Ninja bojovníka. A vieš koľko síl mi moji spolužiaci dodali, keď mi prvýkrát telefonovali? Predstav si, že to bolo cez vlastivedu, ktorú som nikdy nemal rád. Oni sa možno uliali, ale ja som zosilnel. Poznal som ich všetkých hneď podľa hlasu. Nemuseli sa vôbec predstavovať...“

„...8. marec bol výnimočne nádherným dňom, prišiel som ich v druhom polroku prvý raz navštíviť. Pani učiteľke som daroval ružový tulipán k MDŽ. A keby si videla, mamička, našu triedu! Vyzdobili ju pre mňa pestrými ružami z krepového papiera a reťazami. „ Vitaj opäť v škole, Jakubko,“ zvolali deti, keď som vstúpil do triedy. Tisli sa mi slzy do očí, keď sa mi prihovorila Tonka: „ Milý Jakubko, tvoje miesto v prvej lavici pri Jožkovi ostalo neobsadené. Osud Ti vrazil do srdca i duše bolestivú ranu. Ty sa však nevzdávaj, bojuj ďalej. Veď aj na karnevale v maske Ninja bojovníka si ukázal svoju silu a odvahu. My ti v tom ťažkom boji pomôžeme a uvidíš, že spoločnými silami krutý osud porazíme.“

„...od devätnásteho marca chodím opäť do školy. Doučuje ma u seba doma pani triedna učiteľka. Nejdú mi vybrané slová po „v“, vlastivedu som si však obľúbil. Už viem počítať do desaťtisíc. Najhoršie je, keď počas doučovania chcem vybehnúť von. Keď počujem cez otvorené okno Táňu, Sandru a Radku ako šantia pod oblokmi... To sa však nedá, veľa som vymeškal a vysvedčenie na konci roka nechcem mať horšie.“

„...ženy držia so ženami a chlapi s chlapmi – vždy mi to ocko spomínal. Dnes je nás v rodine o dvadsaťjeden viac...Mám sa komu vyžalovať, aké to bolo v rumoviskách nášho domu, keď som Ťa, Lenka počul naposledy plakať. Nikto z mojich kamarátov sa nečuduje, keď v šatni v telocvični vidia moje popálené telo. Preto ich mám hlboko rád, len dievčatá mi idú niekedy na nervy, keď ma obletujú. Veď Lenka pozná to dievčenské chi – chi – chi.“

„... moja drahá mamička, moja drahá sestrička! Myslím, že mi rozumiete a súhlasíte s tým, aby sa moja 3.A stala našou rodinou. S nimi som šťastný v škole aj mimo nej a bolesť za Vami sa dá čiastočne vydržať aj vďaka ním. Preto som sa rozhodol prihlásiť ich do súťaže Detský čin roka a Vám povedať, že nie som s ockom sám. Držte palce!“

List spolu so žiakom Jakubom Ringošom napísala Mgr. Otília Ondášová, triedna učiteľka.
Skutok vykonali v školskom roku 2006/2007 žiaci 3. triedy, ZŠ Maurerova 14, Krompachy




V kategórii: Pomoc ľuďom
za prejav súcitu a zorganizovanie pomoci ľuďom v núdzi

„Volám sa Gabika a od malička som sa stretávala s tým, že ľuďom v núdzi treba pomáhať. Viedla ma k tomu mamina, ale hlavne moja sestrenica, ktorá pracovala v utečeneckom tábore, kde boli ľudia z rôznych krajín. Veľmi ma zarmútilo, keď mi jedného dňa povedala, že ich utečenecký tábor vyhorel a títo ľudia, ktorí dovtedy mali veľmi málo, nemajú už vôbec nič. Neschádzalo mi to z mysle, zvlášť, keď som si uvedomila, že sa blíži zima a sú tam aj deti. Porozprávala som to mojim kamarátkam Dominike a Silvii a spolu sme sa rozhodli, že sa pokúsime pomôcť. Keďže v škole vykonávam funkciu predsedníčky detského parlamentu, poprosili sme pani riaditeľku a jej zástupkyňu, aby nám dovolili zorganizovať zbierku šatstva pre utečenecký tábor v Gabčíkove. Pomocou školského rozhlasu, cez žiacke knižky a rodičovské združenie sme informovali žiakov a rodičov a v posledný novembrový týždeň roku v 2006 sa uskutočnila zbierka zimného šatstva, ktorá bola taká úspešná, že sa dve autá dva krát museli otočiť. Tento úspech nás potešil, povzbudil a tiež inšpiroval k ďalšej zbierke, ktorá mala ukázať aké dobré srdcia a koľko ochoty podeliť sa je v našich spolužiakoch. Deň po Mikulášovi sme vyhlásili zbierku s názvom: „Podeľ sa s tým, čoho máš veľa“ a bola to zbierka sladkostí, ktorých sa nám, deťom žijúcim v rodinách dostáva na Mikuláša neúrekom. Deti a pani učiteľky priniesli toľko sladkostí, že deti z utečeneckého tábora si mohli s nimi užiť ešte aj Vianoce. Presvedčili sme sa, že pomáhať nie je ťažké, len treba chcieť a dostať ten správny nápad. Priala by som vám každému zažiť ten pocit úspechu, hrdosti a radosti z čohosi, čo sa ani nedá pomenovať, aký sme zažili my tri.“

List napísala: v šk.r. 2006/2007 žiačka 7. triedy, ZŠ Karloveská 61, Bratislava
Skutok vykonali:Gabriela Čepičanová, Dominika Šimončičová a Silvia Krihová, ZŠ Karloveská 61, Bratislava




V kategórii: Pomoc prírode
za ochranu prírody a pomoc zraneným živočíchom

Už odmalička mám rád prírodu. Zaujímam sa o vtáky, stromy, lovím ryby. Denne v každom ročnom období spolu so svojim otcom alebo spolužiakom Markom navštevujem okolité lesy alebo dubnické jazerá. V jeden decembrový deň minulého roku sme sa s otcom vybrali k jazeru, ktoré bolo zamrznuté. Zrazu sme zbadali, ako nad zamrznutým povrchom krúžia tri kormorány. Pozorovali sme ich krásny let, keď sa zrazu vrhli k vodnej hladine, kde bola diera. Podišli sme k ľadovej kryhe a čo sme nezbadali! Jeden vták mal v zobáku rybu – karasa a keďže sa ňou dusil, nemohol vzlietnuť a začal sa topiť. Neváhal som ani minútu, neuvažoval som nad tým, či sa ľad náhodou podo mnou neprelomí, postavil som sa na kraj, otec ma zozadu istil a kormorána sa mi podarilo vytiahnuť. Bol celý mokrý a skrehnutý. Hoci mu otec vybral rybu zo zobáka, stále ťažko dýchal a chrčal. Zabalili sme ho do svetra a rýchlo sme šli do našej chatky, ktorá stojí neďaleko. Kormorán sa postupne zotavoval a večer, keď poň prišli dubnickí ochranári prírody, bol už úplne v poriadku. Predchádzajúci príbeh sa teda skončil šťastne, avšak druhý, o ktorom vám chcem napísať, takýto koniec nemá. Stalo sa to v apríli tohto roku. So spolužiakom Markom sme pod bukom v parku zbadali malé sovíča – Myšiarku ušatú. Usúdili sme, že vypadlo z hniezda a je hladné. Neváhali sme, nazbierali niekoľko červov a opatrne sme ho vložili späť do hniezda. Na druhý deň sme sa nevedeli dočkať stretnutia s našou kamarátkou. Mali sme pre ňu pripravenú lahôdku z chovproduktu – malé myši. Ako sme sa blížili k jej hniezdu, počuli sme krik a hlasný smiech chlapcov. Videli sme, že táto skupina niečo vyhadzuje do vzduchu a po páde na zem do toho nemilosrdne kope a veľmi sa na tom zabáva. Báli sme sa priblížiť, no po ich odchode sme podišli k tomu miestu a s hrôzou zistili, že to bola naša sovička. Nás tento nerozvážny čin našich rovesníkov priviedol k ešte horlivejšej ochrane prírody a boli by sme veľmi radi, keby sa rady mladých ochrancov a milovníkov prírody stále rozširovali.“

List napísal: Štefan Bachratý v šk. r. 2006/2007 žiak 8. triedy, ZŠ sv. Dominika Savia, Školská 386, Dubnica nad Váhom,
Skutok vykonal: Štefan Bachratý a Marek Siažik, ZŠ sv. Dominika Savia, Školská 386, Dubnica nad Váhom




V kategórii: Dobrý nápad
za dobrý nápad ako pomôcť znevýhodneným rovesníkom

„Rodičia mi kúpili nový počítač. Nevedel som, čo urobiť so starým. Dostal som nápad, že dám starý počítač do Bošian. V Bošanoch je detský domov, kde deti nemajú rodičov a preto im nemá kto kúpiť takéto veci. Aj keď to bol starý počítač, veľmi sa mu potešili. Najskôr ho nevedeli zapojiť. Tak som im ho zapojil. Ukazoval som im ako sa na ňom píše, hrajú hry, čo všetko sa s ním dá robiť. Chodil som za nimi každý víkend. Na druhú sobotu som im priniesol hry. Rýchlo sa ich naučili hrať. Boli veľmi šťastné. Ja som bol rád, že som urobil radosť deťom, ktoré poteší aj maličkosť. Sú to moji noví kamaráti.“

List napísal skutok vykonal Juraj Chudý, v šk. r. 2006/2007 žiak 6.triedy, ZŠ Mierové námestie 27, Handlová




Partneri projektu

Generálny partner:
nadacia-orange2
Mediálny partner:
nadaciaorange
Partneri:

Projekt prebieha pod čestnou záštitou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Copyright © 2019. Občianske združenie Detský čin roka
Partner webstránky: AlejTech – tvorba webstránok
Občianske združenie Detský čin nemá zamestnancov, projekt realizujeme popri práci, pripravujeme a tlačíme pedagogické materiály, ktoré školy zdarma využívajú na hodinách etickej výchovy a občianskej náuky, a každý rok bojujeme o finančnú udržateľnosť.
PODPORTE Detský čin roka