Príbehy 2010

V kategórii: Záchrana ľudského života
za záchranu dievčatka z horiaceho domu

„Pavlínka je žiačkou 7.ročníka. Ako mnohé iné deti aj ona má množstvo záujmov a záľub. Ak by sme mali väčšinu z nich vyjadriť jedným slovom, použili by sme slovo „pohyb“. Pavlína rada tancuje, venuje sa gymnastike, no zo všetkého najviac obľubuje parkour, teda umenie prekonať prekážky a dostať sa čo najkratšou cestou k cieľu. Je to dosť nebezpečná aktivita, ale dokáže významne pomôcť v nebezpečnej situácii – vrátane tej, ktorú Pavlínka popísala vo svojom denníčku: „14.7.2009 bol môj najhorší deň. Suseda prala v šope, tá začala horieť a od nej sa chytil dom, v ktorom spali deti. Moja teta schytila tri deti a vybehla z horiaceho domu. Jedno z nich niesla na chrbte a ďalšie dve na rukách. Najmladšie ostalo v dome, teta naň zabudla. Spýtala som sa, kde je Mirka. Najstaršie z detí povedalo, že v dome. Bez rozmýšľania som vbehla do domu. Oheň šľahal, trochu mi popálil ruku. Dieťa bolo v kočíku, práve tam, kde najviac horelo. Bolo pripútané, nedarilo sa mi ho odopnúť, tak som ten pás prerezala. Schytila som malú a bežala som s ňou von. Miestnosť bola plná čierneho dymu. Plakala som, lebo som si myslela, že sa Mirka zadusila. Vonku som ju obliala vodou. Keď prišla sanitka, zdravotníci zistili, že Mirka žije, že sa iba nadýchala dymu. Mne ošetrili ruku. Moja babka a Mirkina mama mi dali pusu. Povedali mi, že som zachránila život. Aj Mirkin otec mi ďakoval a dal mi čokoládu. Som rada, že sa Mirke nič nestalo.“ „...Pavlínka je sirota. Mamička jej zomrela skôr, ako začala chodiť do školy. A v dôsledku toho de facto stratila aj otca. Z Pavlínkinho denníčku vieme, že sa neraz dostáva do situácii, ktoré pre ňu nie sú ľahké, pričom si uvedomujeme, že by vôbec nenastali, keby bola mamička nažive. Pokúsme sa teda s náležitou dávkou empatie vžiť do Pavlínkinej situácie a aspoň čiastočne zastúpiť jej mamičku. Tá by síce tŕpla od strachu, keby sa dozvedela, že jej malá dcéra vbehla do horiaceho domu zachrániť dieťa, no nakoniec by svoju dcéru zaiste pohladila po vlasoch a bola na ňu pyšná. Urobme tak, aspoň symbolicky, namiesto nej.“

List napísal: Mgr. Štefan Lahita, predseda o.z. Deti humanity
Skutok vykonala: Pavlína Zemešová, v šk. roku 2009 / 2010 žiačka 7. triedy, ZŠ Biskupická 21, Bratislava

V kategórii: Pomoc v rodine
za dlhodobú pomoc a podporu chorej matky

„Do 9.C triedy chodí chlapec menom Peťo Ballek. Každý by si myslel, že je to normálny chlapec so svojimi problémami a s jednou chybičkou, ktorou je rázštep. Ale tento problém neprekáža. Je dobrým žiakom. Jeho dušu trápi starosť o vážne chorú matku. Bolia ju nohy, má cukrovku a veľmi slabý zrak. No a Peťo sa o ňu svedomito stará. Doma varí, pečie, upratuje, perie a robí všetky ostatné domáce práce. Už rok nebola jeho mamina vonku na prechádzke. Keďže bývajú spolu iba oni dvaja, Peťo je jej očami, ušami a ústami. Sprevádza ju k lekárovi, chodí jej dávať predpisovať lieky. Na výlety nechodí, hoci ho mama nabáda, aby šiel. On radšej ostane doma a stará sa o ňu. A tak, namiesto toho, aby si urobil úlohy do školy a šiel von s kamarátmi, najprv podá mame lieky, uprace byt, ešte niečo pomôže. Von ide s kamarátmi až potom, ale nie moc ďaleko od domu. Svoju mamu má rád, napriek všetkému. Nikdy sme ho nepočuli povedať na ňu zlé slovo. Vždy, keď o nej hovorí, hovorí s láskou, úctou i iskrou v očiach, ktorá asi nikdy nezhasne. Dôkazom toho, že má svoju mamu rád, je aj to, že po skončení ZŠ bude študovať na Strednej zdravotníckej škole v Dolnom Kubíne, aby získal nové zručnosti a vedomosti, ktoré bude potrebovať pri ďalšej starostlivosti o svoju mamu. Myslíme si, že vďaka tomu, že sa dokáže obetovať a pomáhať mame s nehynúcou láskou, by sme si ho mali ceniť a vážiť, lebo takýto skutok by v niektorých prípadoch nezvládol ani dospelý človek.“

List napísala: za triedu 9.A a 9.C, Marianna Palugová, v šk. roku 2009/2010 žiačka 9.A triedy
Skutok vykonal: Peter Ballek, v šk. roku 2009 /2010 žiak 9.triedy, ZŠ Pavla Škrabáka, Dolný Kubín

V kategórii: Pomoc rovesníkom
za priateľskú pomoc a podporu spolužiaka

„Boli sme piataci. Mali sme novú triedu, novú pani učiteľku a nového spolužiaka. Boli sme celkom zohratá partia, aj keď výnimky sa nájdu. Jano sedel v poslednej lavici a prvé dni sa iba pozeral. Vedeli sme, že prepadol a ešte nosil šupácke veci. Nikto sa s ním nekamarátil, nechcel s ním sedieť, lebo Tomáš povedal, že smrdí. Všetci sme od neho bočili. Raz išiel Jano odpovedať z biológie. Stál pred tabuľou a mlčal. Neučil sa. Dostal päťku. Cez prestávku mu chalani začali nadávať do hlupákov a debilov. Pozorovala som ho kútikom oka. Bol smutný. Po vyučovaní sme sa ocitli sami v šatni. Začali sme sa rozprávať. Len tak. Veľmi pekne rozprával o svojom psíkovi, ktorý na neho čaká pred domom a veselo krúti chvostíkom, keď ho vidí. Jano sa mi už nezdal taký hlupák. Vyzeral celkom fajn. „Evi, môžem si vziať tvoje jablko?“, prekvapil ma zrazu otázkou. „Vieš, ja som si dnes zabudol desiatu.“ Vystrela som ruku a podala mu jablko z obeda. S chuťou sa do neho zahryzol. Obuli sme sa, obliekli a každý išiel svojou vlastnou cestou. V autobuse som rozmýšľala, že ja som Jana vlastne ešte nevidela desiatovať. Ďalšie dni som ho pozorovala. Desiatovať som ho fakt nevidela. Po týždni som babku poprosila, aby mi urobila dva chlebíky. Všetko som jej vysvetlila. V školskej taške som niesla desiatu nielen pre seba, ale aj pre Jana. Po prvej hodine som Janovi podávala vrecko s desiatou. Pozrel na mňa svojimi vystrašenými očami. Natiahol ruku a ticho mi poďakoval. Od toho dňa babka balí všetko dvojmo. Jano sa na mňa vždy usmeje, poďakuje a keď sa náhodou ocitneme sami v šatni, rozpráva mi o psíkovi, súrodencoch a o motorke, po ktorej túži. Pri rozprávaní jeho oči žiaria šťastím. Viem aké to je, keď ti má kto pomôcť. Zažila som to po smrti mojej mamičky. Vtedy sa mi zrútil celý svet. Našli sa však dobrí ľudia, ktorí mne, bratovi a ockovi podali pomocnú ruku. A ja som svoju podala Janovi. Som rada, že ju prijal.“

List napísala a skutok vykonala Eva Ševčíková, v šk. roku 2009/2010 žiačka 6.triedy, ZŠ Školská 1123/29, Bánovce nad Bebravou

V kategórii: Pomoc ľuďom
za pomoc starej pani zo susedstva

„Bol krásny slnečný deň... Bola som na prázdninách u mojich starých rodičov. Mám ich veľmi rada a trávim u nich každý víkend a prázdniny. Rada pomáham nielen starkej, ale aj starkému. Sú starší a z mojej pomoci sa tešia. Ráno som sa naraňajkovala a spolu so starkým sme šli do dielne opravovať bicykel. Ešte sme ho nestihli ani opraviť, keď starká volala: „Ninka, kde si?“ Potrebujem hladkú múku na tvoj obľúbený koláč. Mohla by si ísť do potravín a kúpiť ju?“ Starká mi podala peniaze a povedala, aby som si kúpila aj lízanku. Ako som prichádzala k obchodu, uvidela som starú zhrbenú babičku...Videla som, ako sa trápi s nákupom, ktorý jej spadol na zem. Taška sa pod ťarchou pretrhla. Neváhala som a utekala jej na pomoc. Po ceste sa kotúľala fľaša s olejom, soľ sa rozsypala, pečivo ležalo na zemi, jabĺčka sa rozkotúľali každé iným smerom. Keď som k nej pribehla, slzy jej stekali po tvári a bedákala : „Toľká škoda, čo budem teraz robiť?“ Snažila sa zbierať nákup, ale nedarilo sa jej. „Ja som Ninka a rada vám pomôžem,“ prihovorila som sa jej. Od pani predavačky som si išla vypýtať tašku, do ktorej som vložila nákup. „Jáj, dievčatko, ty si ale šikovné! A čia si ty?“ Na túto otázku som jej odpovedala cestou k jej domu, kde som jej pomohla s nákupom... Koláčik chutil výborne a nielen preto, že som starkej pomohla pri pečení, ale hlavne preto, že som z neho vzala kúsok aj babke. Veľmi sa potešila. Odvtedy chodím babku navštíviť vždy, keď som na prázdninách. Nikdy jej nezabudnem priniesť nákup z potravín. Ona sa na mňa milo usmeje a mňa zohreje pri srdiečku.“

List napísal a skutok vykonala Nina Strošková, v šk. roku 2009/2010 žiačka 5. triedy, ZŠ Saratovská 85, Levice

V kategórii: Pomoc prírode
za záchranu opusteného psíka

„Jedného dňa som bol so sestrou na nákupy... Bola strašná zima. Keď sme obchádzali kontajner na odpadky, zbadal som, že o jeho zadnú stranu je priviazaný malý psík. Bol uzimený a vyhladovaný a nevládal ani štekať... Keď som sa priblížil, tak sa ma bál, že sa vtiahol pod kontajner. Vytiahol som ho von a zbadal veľké čierne oči smutného psíka, ktorý sa triasol od zimy a určite od hladu. Sestra, ktorá sa ho najprv bála, volala na mňa, aby som sa ho nedotýkal, že môže byť chorý, alebo nebezpečný. Ja som sa k nemu aj napriek varovaniu priblížil a zistil som, že mu je iba zima a bojí sa rovnako, ako moja sestra jeho... Uprosil som sestru, aby sme ho zobrali domov... Rodičia sa tiež nepotešili. Každý rozprával svoje. My dvaja sme chceli, aby psík ostal u nás, ale rodičia hovorili, že je určite chorý, alebo ho niekto bude hľadať, aby sme ho odniesli späť. Nesúhlasili sme. Vonku bola tma a zima, tak sme rodičov upokojili tým, že ho teraz okúpeme, nakŕmme a zajtra ho odnesieme späť, len aby mohol jednu noc zostať v teple. Ráno, keď sme sa zobudili, tak nás psík čakal so smutnými očami a všetko žrádlo, čo sme mu večer dali, nechal nedotknuté. Bolo nám z toho smutno... Prehovoril som sestru, aby sme šli k lekárovi. Lekár ho pozrel a dal nám nejaké lieky... Po prehliadke nám povedal, že psík, asi trojmesačná fenka, je zdravá, ale vyhladovaná a uzimená. Keď bude dostávať pravidelne žrať a bude mať dobrú opateru, dostane sa opäť do kondície... Rozhodli sme sa ho nechať. Prehovorili sme rodičov a dnes máme doma šantivú fenku Lily, ktorá robí celej rodine iba radosť... Skamarátili sa s ňou už aj naši rodičia. Každé ráno, keď som ja ešte v posteli, mama mi ju vpustí do izby, aby ma zobudila do školy. Som veľmi rád, že sme ju našli, lebo Lily je moja najlepšia kamarátka.“

List napísal a skutok vykonal Tomáš Frankovič , v šk. roku 2009/ 2010 žiak 5. triedy, ZŠ Komenského 3, Smižany

V kategórii: Dobrý nápad
za priateľskú pomoc a podporu spolužiaka po tragickej udalosti

„Lyžovačka – pre niekoho zábava a šport, pre nášho jedenásťročného spolužiaka Jana sa stala takmer osudnou. V jedno pondelkové, zimné ráno vbehla pani učiteľka do triedy so slzami v očiach. „Už to viete?“, spýtala sa. „Janko leží v nemocnici v kóme. Lyžoval v Čičmanoch a pri jednej jazde ho niekto sotil. On nezvládol rýchlosť a narazil do stromu.“ Napriek tomu, že mal prilbu, utrpel ťažké poranenia hlavy, chrbtice a otvorenú zlomeninu ruky. Na miesto nehody prišli záchranári s vrtuľníkom a previezli ho do Žilinskej a neskôr Martinskej nemocnice. Doktori mu nedávali veľké šance na prežitie, hlavne kvôli opuchu a krvácaniu do mozgu. V triede nebolo nikoho, komu by sa netlačili slzy do očí. Všetci mysleli len to, ako mu pomôcť. Ako prvý nápad sme zrealizovali spoločnú fotku, ktorú sme mu poslali spolu s listom do nemocnice. Jeho mama mu list čítala, no Jano nie a nie zareagovať. Ako druhé sme s pomocou pani učiteľky nahrali zvukovú nahrávku na diktafón. Každý z nás mu povedal povzbudivý odkaz. Po spustení nahrávky sa prejavili prvé náznaky vnímania, ako aj silný plač. Aj keď sa jeho stav zlepšoval, ešte stále nebol pri vedomí. Po veľkom úspechu sme sa rozhodli nahrať ďalšiu nahrávku. Bola kľúčom k jeho prebudeniu. Po mesiaci v nemocnici sa presunul na dvojtýždňové liečenie do Šamorína, kam sme mu poslali videonahrávku. Vedeli sme, že sa jeho zdravotný stav zlepšil a netrpezlivo sme čakali na jeho návrat. Nikto netušil, že tak skoro. Nemôžeme zabudnúť na tú chvíľu. Všetci sme s otvorenými ústami pozerali na Jana, ktorý opatrne vchádzal do triedy. Sme radi, že už s nami chodí do školy a je zase v našom kolektíve. Niekedy aj pár slov a dobrý nápad dokáže zachrániť život. “

List napísal a skutok vykonal kolektív žiakov , v šk. roku 2009/2010 žiaci sekundy, Gymnázium Školská 234/8, Považská Bystrica