Nominované príbehy DETSKÝ ČIN ROKA 2013
2. kategória: Pomoc v rodine

Filip a Lukáš pomáhali starým rodičom celú zimu

„Prišla zima...Napadal kopec snehu a takmer každý deň snežilo znovu. Pre väčšinu ľudí to bolo super. Šli by stavať snehuliakov, lyžovať sa či guľovať. No pre mojich starých rodičov, tak ako pre iných starých či chorých ľudí, to nie je nič jednoduché. Dedko nevládze chodiť, pretože je po operácii bedrového kĺbu a babka má, bohužiaľ, Alzeimerovu chorobu. Treba sa o ňu neustále starať. A kopa snehu pre nich znamenala aj kopec starostí. Čo sme teda urobili? Klasika – každé ráno pred vyučovaním – prezliecť sa, umyť si zuby, zbaliť si jedlo a pitie na desiatu a vyraziť...“

Kristínka bola veľkou oporou rodičom po smrti bračeka Šimonka

„Som učiteľka na ZŠ s MŠ Ondreja Cabana v Komjaticiach a opíšem vám príbeh s najsmutnejším koncom aký len môže byť. Príbeh o smrti malého chlapčeka a o jeho staršej statočnej sestre Kristínke. Vždy usmiata Kristínka prišla v jeden marcový deň do školy veľmi smutná. Ticho so sklopenými očami sedela v lavici a triedou už neznel jej šťastný detský smiech. Pani učiteľke na jej otázku, čo je s ňou, odpovedala vetu, ktorá vohnala dospelej žene slzy do očí. „ Môj malý 3-ročný braček Šimonko má leukémiu...“

Deviatačka Vlasta sa stará o domácnosť aj chorú mamu

“Volám sa Lucia a chcem napísať o svojej výnimočnej spolužiačke a kamarátke Vlaste. Vlasta je v rodine najmladšia, má jednu sestru a jedného brata. Hneď po jej narodení maminke diagnostikovali, chorobu, ktorá ju pripútala na invalidný vozík a ochromila mozog. Funkciu živiteľa rodiny zobral na svoje plecia jej otec, ktorý je neustále v práci. Od malička deti vychovávali starí rodičia, ktorí sú im v podstate rodičmi. Jeden čas im hrozil aj pobyt v detskom domove. Deti vyrástli na tínedžerov a babke s dedkom ubudlo síl...“

Soňa sa s láskou starala o chorého ocka

„Mala som toho najlepšieho ocka na svete, ale prišla choroba a všetko prevrátila. No nezmenila môj vzťah k ockovi, práve naopak, chcela som mu dať ešte viac lásky ako predtým. Snažila som sa mu pomôcť ako som len vedela. Nevadilo mi, že ho choroba menila. Každý deň, keď som prišla zo školy, som mu rozprávala, čo sme v nej robili, ako som sa mala, aké známky som dostala a čo ma ešte v ten deň čakalo. Keď niečo potreboval, podala som mu to, keď chcel pozerať televíziu, pozerali sme ju spolu, alebo som mu čítala z jeho obľúbenej knihy o prírode...“