Pomoc prírode

V kategórii: List A - Benjamín so sestrou sa postarali o zranenú belorítku

Išiel som sa so sestrou bicyklovať. Keď sme išli okolo kultúrneho domu, všimol som si, že sa na zemi niečo hýbe. Bolo to malé a čierne. Pod oknami sa bezmocne trepotalo mláďa belorítky so žltým zobákom. Vypadlo z hniezda. Nad oknami bolo nalepených veľa hniezd. Nevedeli sme z ktorého vypadlo. Opatrne sme vtáča zdvihli a doniesli domov. Našli sme papierovú krabičku a vystlali ju senom. Belorítky sa živia hmyzom. Mucholapkou sme zabíjali muchy a špáradlom jej ich vkladali do zobáčika. Vtáča bolo stále hladné a tak som do chytania múch zapojil celú rodinu. Dávali sme jej aj vodu striekačkou po kvapkách. Belorítka rýchlo mocnela a rástla. Jedného dňa som ju s krabičkou vyniesol von. Vtáčik vystrel krídla a vzlietol. Odvtedy som ho nevidel. bolo mi za ním smutno, lebo som si na neho zvykol. Ale na druhej strane som mal dobrý pocit, že som zachránil život hoci len maličkého vtáčika.

List napísala a skutok vykonal Benjamín Hankovský, v šk. roku 2017/2018 žiak 6. triedy, ZŠ, Wolkerova 10, Bardejov

V kategórii: List B - Samko ide príkladom celej škole

Som učiteľka na základnej škole. Tento školský rok učím 4. B triedu. Sme ZELENÁ ŠKOLA, venujeme veľa času aktivitám, ktoré pomáhajú chrániť našu Zem. V triede máme 4 zberné nádoby a okrem toho zbierame batérie, vrchnáčiky z plastových minerálnych fliaš. Máme zvolenú tzv. EKO hliadku, ktorá sleduje a upozorňuje na zbytočné svietenie, na nezastavenú kvapkajúcu vodu, na šetrenie materiálom pri výrobe výrobkov z papiera, textilu... Ich úlohou je spolužiakov, ktorí nedodržujú naše dohodnuté EKO PRAVIDLÁ napomenúť a pri opakovaní ich nedodržania, nahlásiť ich mená mne. Jedným z tejto hliadky je žiak Samuel Staudt, môj štvrták, ktorý si svoje povinnosti plní s takým veľkým zanietením, že máme čo robiť, aby sme v hanbe nezostali...! Zabezpečuje, aby sme mali v triede dosť ekologicky rozložiteľných vreciek do BIO odpadovej nádoby. Asi raz do týždňa potom spolu s kolegom z Eko hliadky, nádoby vynesú do kontajnerov. Každú prestávku skontroluje smetné nádoby, poprezerá, to, čo tam nepatrí vyberie a hľadá majiteľa, neprestane, kým sa vinník neprizná a odpad správne umiestni Tento každodenný rituál nám v porovnaní so začiatkom roka / kedy sme každý deň riešili, kto, kedy a prečo nevhodil práve ten odpad práve tam, kam patrí... teraz už nemáme skoro vôbec! Samko nás vychoval tak, že nás už ani nenapadne urobiť niečo zle. Dokonca aj mňa čaká niekedy po prestávke na mojom stole vyrovnaný papierik, ktorý som pred tým pokrčený narýchlo vhodila do komunálneho odpadového koša. Už sa len obaja usmejeme, vidím v jeho očiach očakávanie víťaza, ja mu vždy poďakujem za jeho dôslednosť a ospravedlním sa. Robia to automaticky aj deti. Niekedy, keď sedím za stolom a mám v ruke niečo, čo viditeľne chcem hodiť do koša, zrazu je Samko pri mne zoberie mi to z ruky a sám od seba bez slov odchádza ku košu, nepočuje už ani moje „ďakujem“. Samko je pyšný sám na seba, my sme pyšní, že takého nekompromisného ochrancu nášho životného prostredia máme v našej triede medzi sebou, no a ja , jeho učiteľka, som pyšná najviac, pretože všetci vidíme naživo zmysel toho, čo robíme. Uvedomujeme si, že takí by sme mali byť naozaj všetci, deti v škole, dospelí doma a v práci. Deti si naučené zvyky berú aj domov, mnohí rodičia mi hovoria, že si kúpili separované odpadové nádoby aj domov, pretože zistili, že všetko spolu v jednom koši ???... nemysliteľné! Deti aj doma kontrolujú! Radi, my veľkí, robíme, to , čo nás učia naši malí, keď nám ukazujú, že sú v mnohom zodpovednejší a dôslednejší ako my. Samko je toho ukážkovým príkladom!

List napísala Mgr. Vlasta Jakubisová – pedagóg, skutok vykonal Samuel Staudt, v šk. roku 2017/2018 žiak 4. triedy, ZŠ a MŠ, Cádrova 23, Bratislava

V kategórii: List D - Žiaci 8. a 9. ročníka prinavrátili život do znečisteného lesíka

Panie učiteľka nás odmalička vedú k tomu, aby sme mali dobrý vzťah k prírode, a aby sme sa nepodieľali na znečistení nášho okolia. My väčší sme neváhali a povedali si, že by sme mohli spraviť niečo viac. Dlho sme ani nemuseli vymýšľať nápady. V blízkosti našej školy sa nachádza jaseňový lesík, ktorý pred vyše štyridsiatimi rokmi vytvorili žiaci našej obce. V minulosti vraj bol veľmi krásny, ale dnes zásluhou niektorých občanov, je celý zahádzaný odpadkami a zarastený burinou. Keďže sa nachádza pri zastávke, na ktorej každý deň čaká veľa ľudí na autobus, tak si asi myslia, že tam môžu hádzať smeti bez toho, aby sa nad sebou aspoň trochu zamysleli, ako škodia prírode. A tak sme sa rozhodli, že my deviataci a ôsmaci, s pomocou učiteľov a rodičov, tento lesík vyčistíme a prinavrátime ho späť k životu. Preto sme sa rozhodli usporiadať brigádu za pomoci aj miestnych dobrovoľníkov. Jeden deň sme prišli v pracovnom oblečení a s odhodlaním sme sa pustili do práce. Ako prvé sme si museli sprístupniť cestičku, aby sme sa vôbec dostali do lesíka. Obec sa postarala o dva kontajnery, do ktorých sme nosili odpadky, konáriky, aj burinu. Ľudia si vôbec neuvedomujú, ako svojou ľahostajnosťou ničia všetko živé okolo seba. Bolo potrebné vysekať aj vypíliť veľa malých krov, odstrániť hustú burinu, tak nám s tým pomohli aj pomocní pracovníci našej obce, ktorí priniesli aj potrebnú techniku. Od pána školníka sme si požičali náradie a fúriky a mohlo sa začať veľké upratovanie. Žiaci sa rozdelili do skupín a každá skupina čistila určitú časť lesíka. Niektorí vynášali už odpílené kry, vykopanú burinu, niektorí hrabali lístie a dávali do igelitových vriec, ktoré následne odnášali do kontajnerov a ďalší zas zbierali a triedili odpad do vriec – papier, fľaše umelohmotné či sklenené, starý textil a podobne.

Skončili sme až neskoro poobede, ale ešte stále sme neboli hotoví, tak sme sa dohodli, že na ďalší týždeň pôjdeme znovu a dokončíme, čo sme začali. Keď sme prišli do nášho lesíka po týždni a skončili sme so svojou prácou, boli sme na seba naozaj hrdí, lebo sme vedeli, že sme odviedli poriadny kus práce a ten lesík už konečne vyzeral ako les a nie ako zarastené smetisko. Vďaka tomuto projektu sme sa naučili spoznávať nové druhy stromov, kríkov, aj vtákov. Týmto naše plány neskončili. Aby bol tento priestor naozaj využiteľný, v ďalšom našom projekte opäť za pomoci našich rodičov a učiteľov, sme v lesíku vybudovali prírodné schody, umiestnili smetné koše, upevnili na stromy vtáčie búdky a osadili lavičky na oddych pre tých, ktorí budú čakať na autobus alebo len tak na relax a oddych. V kútiku našej duše dúfame, že lesík, ktorý sme vyčistili a upravili, už nebudú ľudia ďalej znečisťovať, ale vstúpia si do svedomia a pochopia, že niekoho stálo dosť veľké úsilie a čas vyčistiť a upraviť ho. Z vlastnej iniciatívy sme prevzali pod vedením triednych učiteľov patronát nad týmto naším lesíkom a pravidelne sa doň vraciame, aby sme ho zas upratali, upravili a vyčistili Teší nás, keď po vyučovaní môžeme zájsť do zeleného lesíka, ktorý je vlastne naším dielom a stretneme tam aj cudzie deti s mamičkami a ľudí, ktorí čakajú na autobus v príjemnom chládku, ktorý poskytuje náš lesík. Tento náš znovu prebudený jaseňový lesík je hrdosťou a pýchou našej školy a nás žiakov

List napísal a vykonal kolektív, v šk. roku 2017/2018 žiaci 8. a 9. triedy ZŠ Cesta na vŕšku 1, Marcelová

V kategórii: List E - Martin zachránil mačiatko a dal mu meno Murko

Išli sme s mamou na sobotné trhy. Všimol som si tam maličké mačiatko. Ležalo na zemi a spočiatku som si myslel, že tam čaká na svoju mamu. Po dvoch hodinách sme sa vracali domov. Mamku som poprosil, aby sme cestou domov prešli okolo toho mačiatka, či tam náhodou ešte nie je. Stále ležalo na tom istom mieste. Vystúpili sme z auta a uvideli malé úbohé klbko, ktoré sotva vládlo zdvihnúť svoju hlávku. Mačiatko bolo v hroznom stave, vychudnuté, nevládne, vysilené, s opuchnutým okom. bolo vidieť, že jeho život visí na vlásku. Ani sme dlho nerozmýšľali, vzali sme ho ku kamarátovi zverolekárovi. Ten nám povedal, že s týmto mačiatkom tam už niekto bol, no vrátil ho tam, kde ho našiel. Povedal nám tiež, že má silný zápal v očiach a v ušiach, že má nejakú kožnú chorobu a zrejme je veľmi vyhladovaný, lebo tam ležal možno tri – štyri dni. Dali sme ho ošetriť a nepozerali na to čo to bude stáť. Keď mu pichali injekciu, tak som sa otočil, lebo nemám rád ihly. Po príchode domov začala naša starostlivosť. Dávali sme mu kvapky do uší a očnú masť do očí. Kŕmili sme ho mliekom a konzervovým mäsom pre mačky. Pomaličky silnelo, mocnelo a stávalo sa veľmi hravým. Postupne sme ho zoznamovali s naším psom Nelou. Bolo to dosť náročné a zdĺhavé, lebo naša Nela nemá rada ani cudzích psov, nieto ešte mačky. Ale podarilo sa a dnes sú z nich kamaráti. Rád sa túla po záhrade a okolí, vyhrieva sa na slniečku alebo loví myši. Už má štyri a pol roka a statočne bráni svoje územie. A keď porovnám jeho veľkosť vtedy a dnes, tak vyrástol a je z neho krásny kocúr... Pomenoval som ho jednoducho – Muro.

List napísal a skutok vykonal Martin Peschl, v šk. roku 2017/2018 žiak 7. triedy, ZŠ kpt. J. Nálepku, Školská 2, Stupava