Pomoc v rodine

V kategórii: List A - Vážne chorá Emka oddane a s láskou pomáha nepočujúcim rodičom

Volám sa Emka a mám 13 rokov. Moji rodičia sú obaja nepočujúci. Keďže posunkovú reč v našej krajine málokto ovláda, často pomáham mojim rodičom s tlmočením. A tých situácií je v bežnom živote strašne veľa. Posunkovú reč ma naučila moja mamka, ešte keď som bola úplne malá. A tak odmalička fungujem ako tlmočníčka v našej rodine. Našťastie mám aj krstnú mamu, ktorá tiež ovlá- da posunkovú reč, tak teraz, keď som vážne chorá a mamka býva často v nemocnici so mnou, pomáha ocinovi s tlmočením ona. V živote je mnoho situácií, v ktorých je potrebné mojim rodičom pomôcť. Chodievam s nimi na úrady vybavovať rôzne potvrdenia, niekedy musím s nimi ísť aj do práce. Keď sme mali v škole rodičovské združenie, aj tam som musela s mamkou ísť a prekladať jej všetko, čo pani učiteľka rozprávala. Pomáham aj pri nakupovaní, aj pri vybavovaní reklamácií. Keď sa mamka potrebuje objednať alebo preobjednať k lekárovi, je mojou úlohou telefonicky to vybaviť. Aj teraz v nemocnici musím mamke prekladať všetko, čo hovoria lekári. Od rôznych vyšetrení cez objednávanie na kontroly až po dávkovanie liekov. A nie je to jednoduché tlmočenie, pretože sa dozvedám všetko, čo sa týka mojej onkologickej diagnózy, otvorene a priamo od lekárov. Často má tieto informácie zaskočia, potrebujem ich sama spracovať, ale nie je čas na plač, lebo mamka čaká na moje ruky a tlmočenie... A tak spolu bojujeme už rok v nemocnici s mojou chorobou a jej hendikepom. Od malička som pre mojich rodičov ako taký spojovník medzi svetom nepočujúcich a svetom zdravých. Beriem to s nadhľadom, som rada, že im môžem takto pomáhať. Mám pocit, že tým, že sú naši na mňa odkázaní, máme medzi sebou akési silnejšie puto ako v bežných rodinách.

List napísala a skutok vykonala Ema Jalčová, v šk. roku 2017/2018 žiačka 7. triedy, ZŠ pri zdravotníckom zariadení, Nám. L. Svobodu 4, Banská Bystrica

V kategórii: List B - Karolínka sa stará o zranenú mamičku a malého bračeka

Píšem o svojej žiačke Karolínke, ktorá je tretiačka. Karolínkinej mamičke sa stal úraz nohy. Museli jej nohu operovať a dať do sadry. Karolínka miesto hrania s kamarátkami každý deň po škole pomáhala doma v záhrade i v kvetinovej záhradke. Bolo pre ňu samozrejmé urobiť raňajky, uvariť párky, vyložiť veci z umývačky, povysávať dom a postarať sa o štyroch psíkov. Keďže má malého bračeka, ktorý bol vtedy ešte bábätkom a nevedel chodiť, musela sa postarať aj o neho. Nakŕmila ho, hrala sa s ním a hlavne na neho dávala pozor. Jedinou zábavou boli hodiny klavíra a spevu. Aj odtiaľ sa znovu ponáhľala domov, aby pomohla mamičke. Dnes sa už braček spolu s mamičkou učí chodiť. Milovanému bračekovi Dáriusovi, však pomáha naďalej.

List napísala Anna Stašjaková – pedagóg, skutok vykonala Karolína Deáková, v šk. roku 2017/2018 žiačka 3. triedy, ZŠ Veľká Mača, Hlavná 888, Veľká Mača

V kategórii: List C - Patrik obetavo pomáha mame s postihnutou sestričkou i v domácnosti

Volám sa Patrik a keď som mal 10 mesiacov, zomrel mi pri autonehode otec. Zostal som s maminkou a sedemročnou sestrou Vandou sám. Vanda má Downov syndróm. Takže to s nami maminka nemala vôbec ľahké. Pomáhal nám dedko s babkou. Keď som mal 11 rokov, dedko zomrel. Prišli sme tak o jeho veľkú oporu a tiež možnosť presúvať sa autom. Maminka chodí do práce. Preto je na mne pomáhať jej s Vandou. Naučil som sa variť polievky (lebo Vanda ich má veľmi rada), pliesť vrkoče, prať, žehliť, kosiť trávu a robiť v dome drobné opravy. V týždni vstávam o pol šiestej. Zobudím Vandu, dohliadnem, aby sa umyla, urobím jej vrkoč, pripravím nám raňajky a desiatu. Potom ju odvediem do školy a ja idem do svojej. Po vyučovaní idem zase po ňu. Cestou nakúpime, prípadne sa zastavíme na pošte zaplatiť účty a ideme domov. Prezlečieme sa, uvarím polievku, prestriem stôl, najeme sa, pustím práčku, v prípade potreby žehlím a ukladám bielizeň. S Vandou sa naučím, potom jej vymyslím na zabavenie činnosť a popri tom sa učím ja. Spolu potom vyložíme umývačku a v záhrade trháme burinu. Keď sa vráti z práce maminka, pomáham jej so všetkým, čo potrebuje. Vraví mi, že som pre ňu veľkou oporou. Musel som síce skoro dospieť, no neľutujem ani chvíľu, že si neužívam detský život tak, ako moji spolužiaci. Maminke je to ľúto. Urobila by všetko pre to, aby som mal normálne detstvo. No ja ho predsa mám. Pomáham jej rád a s láskou. Neviem si prestaviť, že by to bolo inak.

List napísal Patrik Dujmovič s podporou pani učiteľky PeadDr. Kataríny Písečnej, skutok vykonal Patrik Dujmovič v šk. roku 2017/2018, žiak 6. triedy, ZŠ Záhorácka č. 95, Malacky

V kategórii: List D - Súrodenci Martinka, Matej a Mirka sa s láskou a obetavosťou starali sa o svojho ocka

Tento príbeh píšem ako triedny učiteľ 9. C triedy o svojej výbornej žiačke Martinke Pramníkovej. Vlastne, tento príbeh nie je len o nej, ale aj o jej dvoch mladších súrodencoch – Matejovi (8. B) a Mirke (5. B). Je to príbeh o milujúcej a šťastnej rodinke, o láske, o starostlivosti a odchode... Moja žiačka Martinka to krásne opísala aj vo svojej poslednej školskej práci, vo svojom slohu o sebe. Napísala, že vyrastala v krásnej a milujúcej rodine, ktorá jej dala všetko. Lásku, pokojnú atmosféru, radosť, pocit šťastia... Spomína v nej rodinné výlety, prechádzky so psíkom do prírody, hry, pomoc rodičom... Všetko toto šťastie sa zmenilo v okamihu, keď jej ocko pred dvomi rokmi ťažko ochorel. Mal rakovinu. Zrazu sa všetko zhoršilo a ako píše, svet, ktorý doposiaľ poznala, už nebol taký ružový... Jej ocko začal s chorobou bojovať, no choroba ho oslabovala. Už nemohli chodiť na spoločné výlety, prechádzky. Všetko bolo iné. Bol úplne odkázaný na pomoc svojej rodiny. Nakoniec až natoľko, že bol pripútaný na lôžko. Jej mamka a aj všetci traja súrodenci boli pri ockovi. Pomáhali mamke ako sa len dalo. Najviac si na Martinke vážim to, že v poslednom štádiu, keď ocko zomieral, prebdela pri ockovi v noci celé hodiny. A potom ráno „fungovala“ v škole ako ostatné deti. Bez toho, aby sme si to všimli. Napriek svojej únave bola vždy pozorná a pripravená na vyučovanie. Je to jedna z mojich najlepších a vynikajúcich žiačok. Žiaľ, ani veľká láska, modlitby, obeta detí a manželky... nemohli zastaviť rýchlo sa šíriacu chorobu v ockovom tele a po dvoch rokoch boja, ich ocko koncom minulého roka 2017 navždy opustil... Martinka sa so stratou ocka vyrovnávala statočne, no zmenila sa. Bola viac smutná, vážna. Naša trieda ju veľmi podporovala a stála pri nej. Bolo to krásne z pohľadu triedneho učiteľa sledovať, ako sú ako trieda zohratí a ako jej chcú pomôcť. Sama o tom píše v spomínanej slohovej práci, kde napísala, že z jej smútku jej najviac pomáha dostať sa jej rodina a jej trieda a triedny, za ktorých je veľmi vďačná... To, že ocka stratila ju ako deviatačku posunulo vo výbere strednej a vysokej školy, keďže sa rozhodla stať vedkyňou a vynájsť liek proti rakovine, hoci vždy túžila ísť v ockových šľapajach a stať sa informatičkou. Pre mňa sú Martinka ale aj jej mladší súrodenci veľkými bojovníkmi a zaslúžia si môj obdiv. Obdiv za to, s akou láskou a obetavosťou sa o svojho ocka počas jeho ťažkého obdobia a boja s chorobou starali...

List napísal Mgr. Marek Marcinčin – pedagóg (triedny učiteľ), skutok vykonala Martina Pramníková, Matej Pramník a Mirka Pramníková, v šk. roku 2017/2018, žiaci 9., 8., 5. triedy, ZŠ Bajkalská 29, Prešov

V kategórii: List E - Kristínka s láskou pomáha ťažko chorému dedkovi

Asi pred dvoma rokmi sme si všimli, že s našim dedkom sa niečo deje. Naše podozrenie, že je chorý neustále odmietal. Lenže po čase sa to už nedalo utajiť a babka po dlhšom presviedčaní s ním zašla k lekárovi. V nemocnici zistili, že dedko má nádor. Ihneď ho museli objednať na operáciu. Toho sa veľmi bál. Lenže ako sa blížil deň operácie, dedko bol stále smutnejší, bolo vidieť, že sa bojí a je smutný. Mal obavy, že to nemusí dobre dopadnúť. Ráno, predtým ako som odišla do školy som sa s ním išla rozlúčiť. Jeho objatie bolo také, ako by sa s nami lúčil posledný krát.

Operácia trvala päť hodín. Lekári nás informovali, že operácia dopadla dobre, ale neskôr začal krvácať a previezli ho na ARO, kde za neho dýchali stroje. Bol v umelom spánku. Asi po týždni sa prebudil, no po odobratí strojov sa začal dusiť. Lekári mu dávali tri dni, aby sám začal dýchať, no ani po troch dňoch to nedokázal, preto mu urobili dierku v hrdle, aby cez ňu mohol dýchať. Všetci čakali na to najhoršie. Nedokázala som si predstaviť, že by som mala stratiť svojho milovaného dedka. Každý deň sme ho navštevovali a čakali na zázrak. A ten napokon prišiel. Pomaly otvoril oči, ale akoby nás nepoznal. Má len krátkodobú pamäť. Keď ma zbadal, rozplakal sa. Mne tiež vyhŕkli slzy. Zrazu sme sa objali a dedko sa usmial. Spoznal ma. Celý čas som sa s ním rozprávala, veľmi som sa tešila, lebo po takom dlhom čase som uvidela jeho úsmev, ktorý mi tak chýbal. Chytila som ho za ruku, pomaly vstal a pomalými krokmi sme sa prechádzali po izbe. Počas operácie sa dedkovi poškodili hlasivky. Každý deň mu pomáham s obliekaním, navštevujem ho a nosím mu do nemocnice domácu stravu. Všetko, čo má rád. Hoci nepočujem jeho hlas, viem že mi chce povedať, že ma má rád. Aj napriek tomu prežívame spolu nezabudnuteľné chvíle. Vážim si každú minútu strávenú spoločne. Od tohto dňa sa jeho stav zlepšuje a ja sa teším na deň, kedy sa vráti domov medzi všetkých, ktorí ho majú radi. A možno sa stane ďalší zázrak a budem opäť počuť jeho hlas.

List napísala a skutok vykonala Kristína Kroková, v šk. roku 2017/2018 žiačka 6. triedy, ZŠ Čaklov 495, Čaklov