Pomoc rovesníkom

V kategórii: List A - Dennodenná pomoc spolužiakom

Som piatačka. Píšem Vám o udalostiach, ktoré sa stali v našej triede počas tohto školského roka. Bolo toho dosť, bolo to akčné. Zmenilo nás to. Myslím, že k lepšiemu. Lebo vieme pomáhať. Bol september. Náš spolužiak Paľko jedného dňa odpadol. Triasol sa, mal kŕče v nohách a nevedel rozprávať. Vyzeralo to hrozne. V panike sme bežali za triednou. Paľko dostal záchvat. Jeden, druhý, tretí. Každý deň, celé týždne, celé mesiace. Triedna učiteľka vedela, čo má robiť. Nevieme odkiaľ, nie je predsa lekárka. Poučila nás, všetko vysvetlila. A takto sme fungovali celé mesiace. Paľka sme pozorovali, podávali mu 1. pomoc, utekali po triednu. A Paliho diagnóza? Tetánia. Našu 5. A presťahovali do inej triedy ku knižnici. Tam potom Paľko pri záchvatoch ležal na pohovke, v tichu a s triednou. Vždy sa o neho postarala. A popri tom aj učila. Nemala to jednoduché. A viete, čo sa stalo po Vianociach? K Paľkovi sa pridala Lucka. Tiež začala mať tetanické záchvaty. Ale my sme už neboli vyľakaní, už sme predsa vedeli, čo máme robiť. Ale bolo to drsné. Záchvaty mávali naraz. Keď ho dostal jeden, o chvíľu aj druhý. Všade sme mali nachystané papierové vrecká, karimatky, triedna bola vždy na blízku. Každý deň tých dvoch kontrolovala, či jedli, pili, či užili Magnézium. Boli sme ako v nemocnici. Občas to bolo ťažké, keď ležali obaja a museli sme zachraňovať oboch naraz a potom sa učiť. Teraz už na to len spomíname, ale vtedy nám nebolo do smiechu. O kamarátov sme sa báli. A triedna? Tá si občas aj poplakala. Ale na koniec všetko dobre dopadlo. Paľko s Luckou už 2 mesiace nemali žiaden záchvat a my si školu opäť užívame. A beháme po chodbe. Ale nie za triednou. Hráme totiž naháňačku. Ešte som zabudla na našu slovenčinárku. Tá pred Vianocami odpadla a už nevstala. Tej veru pomáhali záchranári, to by sme my nedali. 3 dni sme nevedeli, či vôbec prežije, ale viete čo? Zachránili sme aj ju. Modlitbami. V našej škole sa veľa modlíme. Tuším to pomáha. Takže vidíte, na našu triedu a na tento školský rok veru nikto z nás nezabudne. A hlavne na našu triednu učiteľku Máriu Cintulovú, našu druhú mamu, ktorá všetkých zachraňuje.

List napísala Ema Rajtárová – žiačka 5. triedy, skutok vykonali v šk. roku 2018/2019 žiaci 5. triedy ZŠ sv. Svorada a Benedikta, Farská 19, Nitra

V kategórii: List B - Matteo a 6. A: dobrým skutkom sa dobrý skutok opláca

V našej triede 6. A máme jedného chlapca, volá sa Matteo. Na škole sa každoročne organizuje zber papiera. Na zber chodia za každú triedu „služby“, ktoré musia papier triediť, vážiť, prenášať. Jediný Matteo sa ponúkol, že pôjde za triedu on a to každý deň. Celý týždeň. Pršalo a za celý týždeň sme vyzbierali neuveriteľných 70 ton papiera. Od Mattea sme však nepočuli ani jediný krát žiadnu sťažnosť či slovko únavy, návrh, že by sa rád vymenil alebo že už nevládze. V sobotu priniesol na zber aj svoj vlastný papier, ktorý zbieral cez rok. Keď zbadal v záznamoch, že nie všetci z triedy doniesli papier do zberu, rozhodol sa, že ten svoj s námahou prinesený a nazbieraný papier prerozdelí medzi tých spolužiakov, ktorí ešte nepriniesli nič. Deti si uvedomili, že jeho čin je obdivuhodný a patrí mu uznanie a odmena. Vedeli sme, že zmrzlina by bola príjemným zadosťučinením, ale deti sa neuspokojili s rýchlym riešením. Chceli viac. Veľmi rád by chcel ísť so spolužiakmi do letného tábora, avšak finančne to tento rok doma nevychádzalo. A tak prv uletený, ale zato spontánny nápad dostal detské krídla. Z každého kúta triedy zneli slová, ako to dokážu. Veď spolu to predsa dokážu, pretože Matteo urobil pre triedu veľkú vec, postavil sa za nich, keď oni nemali čas, „odmakal“ si celý týždeň, aj za nás, dal zo svojho nazbieraného papiera aj za nás, aby v 6. A každý priniesol zberový papier. Bolo pre mňa veľmi dojímavé počuť, ako deti argumentovali a diskutovali, vôbec som ich nemusela usmerňovať, nabádať. Do všetkého sa pustili samostatne. Zorganizovali a rozdelili si prácu. Všetko v úplnej tajnosti, tak aby nič netušil. A to bolo v triede to najdôležitejšie, aby Mattea prekvapili, aby sa mu odvďačili. Samé preverili, či je miesto v tábore ešte voľné a rezervovali ho. Radili sa, odkiaľ by mohli potrebnú sumu poskladať, bez toho, aby zaťažovali rodičov. Určili príspevok ako dobrovoľný a kto koľko vie prinesie z vlastného vreckového. Nakoniec sme potrebnú sumu nazbierali. Spolužiaci napísali básničku, vyrobili mu Golden Ticket – vstupenku do tábora a pohľadnicu. Keď nastal deň D, na angličtine sme pripravili z anglických slovíčok krížovku tak, aby v tajničke vyšlo „Matteo ide do tábora“ Matteovi sa tajnička nedarila, všetci už boli hotoví, netrpezlivo čakali, nekonečne napätí od nedočkavosti, až sa mu napokon predsa len podarilo tajničku vylúštiť. Ostal neskutočne prekvapený - „Matteo ide do tábora“. Žiariace pohľady všetkých spolužiakov, tajné úsmevy, potlesk a on stále akoby neveril. Od dojatia a šťastia tiekli v triede aj slzy. Obzvlášť pozoruhodné bolo, že celý čas si deti hovorili, aký dobrý skutok Matteo pre nich vy-konal, nezištne, potichu a vôbec si neuvedomovali, že rovnaký skutok, nezištný a tichý, činia aj oni. Hoci sa v našom príbehu objavuje často meno Matteo, viem, že Matteo by bol rád, keby sme hovorili iba o triede 6. A. Takže náš príbeh je o 6.A. Ešte sa mi nestalo, aby šiestaci dokázali takto neskutočne prejaviť vďaku. Príkladne jeden za všetkých a všetci za jedného. V dnešnej dobe nevídané, vzácne ako z iného sveta. Títo šiestaci sú už hotoví ľudia.

List napisala Mgr. Adriana Gubanova – pedagog, skutok vykonal Matteo Zerilli a kolektív žiakov, v šk. roku 2018/2019 žiaci 6. triedy, ZŠ J. A. Komenského 3, Komárno

V kategórii: List C - Ninka pomáha kamarátke Laure, učia sa od seba navzájom

Laurika je veľký dar. Od malička mám veľmi rada deti. Síce som ešte aj ja len dieťa, no už viem, že v budúcnosti sa im budem určite venovať. Tento môj sen som si splnila už minulé leto. Keď som raz bola u kamarátky, rozprávala mi o svojej sesternici Laure. Neprišlo mi to nijako zvláštne, veď predsa aj ja mám malú a zlatú sesternicu. Potom som však zistila, že Laura má Downov syndróm. Nevedela som čo to je, kým som sa o Laure nedozvedela. S Laurou som sa neskôr zoznámila aj osobne a zistila som, že je to super dievčatko. Rozhodla som sa, že ju chcem viac spoznať. Aj napriek rozhovoru s jej mamičkou, ktorá mi porozprávala aké je to s Laurikou náročné a vyčerpávajúce. Začala som chodiť k nej domov a venovať sa jej. Laura si ma veľmi obľúbila a to, že som s ňou, ma tešilo rovnako ako ju. Stretávali sme sa častejšie a ja som k nej chodila už s cieľom niečo ju naučiť. Najprv sme spolu robili malé projekty, dávala som jej aj testy a zapisovala som jej známky do žiackej knižky, ktorú sme jej spolu vyrobili. Rozhodla som sa naučiť ju merať čas. Vedela som, že to jednoduché určite nebude, no napriek tomu som sa do toho pustila. Trvalo to veľmi dlho no Laura to zvládla. Brala som ju ako moju sestru. Bola som na ňu, no hlavne na seba veľmi hrdá, že sme to spolu dokázali. Som Laure veľmi vďačná, že som si mohla vyskúšať pomáhať tým, čo tú pomoc potrebujú. Ja som Lauru naučila merať čas, no ona ma naučila oveľa viac. Naučila ma, ako brať všetko pozitívne a tešiť sa z maličkostí.

List napísala a skutok vykonala Nina Tomová, v šk. roku 2018/2019 žiačka 7. triedy, ZŠ Andreja Kmeťa, Ul. M. R. Štefánika 34, Levice

V kategórii: List E - Daniel poskytol prvú pomoc Tomášovi, ktorému sa stal úraz

Boli vianočné prázdniny. Každé dieťa sa na ne teší. Aj 7 ročný Tomáš a 9 ročný Daniel. V jeden pekný deň, kedy poletovali snehové vločky a sem-tam pofukoval vetrík, vybrali sa neďaleko školy na kopec spúšťať na boboch. Na kopci neboli sami. Spoločnosť im robilo malé dievčatko s mamou, ktoré ťahalo hore kopcom sánky. Odrazu sa mu vyšmykli z ruky a rútili dole. Daniel ich zachytil a vrátil uplakanej majiteľke. Konečne sa mohlo dievčatko spustiť dole svahom. Ich návšteva nebola dlhá a po krátkej chvíľke sa rozhodli odísť. Nevadí, povedali si kamaráti a pokračovali v sánkovačke sami. Veď kopec nebol vysoký a spúšťanie sa z neho bolo bezpečné. Ale ako sa neskôr ukázalo, nebolo. Spolu si užívali smiech, dobrú náladu a radosť. Vtedy to prišlo. Ako prvý sa spustil Daniel, za ním Tomáš. Sneh mu však padal do očí, na chvíľu ich zavrel a spustil sa. Nevidel, ktorým smerom sa boby pohybujú a stávajú sa nekontrolovateľné. Zastavil ich strom. Ozval sa plač. Daniel čo najrýchlejšie pribehol k nemu. Zisťoval, čo sa stalo a prečo plače. Tomášovi sa gúľali slzy po lícach a ukazoval na nohu. Nemohol sa postaviť. Noha veľmi bolela. Hoci v okolí boli aj dospelí ľudia, nepomohli. Daniel neváhal. Opatrne usadil Tomáša na boby a ponáhľal sa do budovy školy, kde v krátkosti vyrozprával, čo sa prihodilo. Po príchode záchranky a poskytnutí prvej pomoci, ukázalo sa, že noha má komplikovanú zlomeninu a v nemocnici dostal na ňu bielu sadru. No najdôležitejšie je, že noha je v poriadku a nie sú žiadne následky. Daniel sa zachoval aj v tomto prípade, ako záchranár s veľkým srdcom pomôcť druhému. Spravil v jeden deň dva dobré skutky. A preto mu patrí aj touto cestou vysloviť úprimné ĎAKUJEM!

List napísal kolektív žiakov spolu s pani učiteľkou Mgr. H. Feriančíkovou, skutok vykonal Daniel Pavolka, v šk. roku 2018/2019 žiak 3. triedy, SZŠ T. Zanovita, Ul. Východná 18, Martin