Príbehy pomoci počas náročného obdobia pandémie COVID-19

V kategórii: Romanka

Romanka je žiačkou 4. B triedy. Je to veľmi usilovné a cieľavedomé dievčatko. Od februára 2021 je v mojich očiach „veľkou hrdinkou“. Vtedy sa jej rodičom a samotnej Romanke zmenil život. Bolo to presne 14. 2., v Deň sv. Valentína, keď jej mamička ochorela na COVID-19. O deň neskôr aj ocko... Ako plynul čas, zdravotný stav Romankiných rodičov sa rapídne zhoršoval. Obidvaja ležali vo vysokých horúčkach a ich dcérka sa o nich príkladne starala. Dáva-la a vymieňala im obklady, nosila vodu a pridŕžala slamku pri ústach, aby sa napili... Pomáha-la obom, podopierala ich cestou na toaletu a aj v noci ku nim vstávala, keď niečo potrebovali. Sama si niečo pripravila na obed, aj keď to bola len praženica. Poobede si robila domáce úlohy. V priebehu týždňa sa ockov stav zlepšil, ale mamičku museli hospitalizovať. Obidvaja boli zúfalí a veľmi sa o ňu báli. Romanka sa zachovala ako veľké dievča, lebo ešte aj v tejto situácii ockovi dodávala silu, pozitívnu energiu a starala sa oňho. Stalo sa to, čo nikto nepredpokladal. Raz v noci musela Romanka zavolať záchranku svojmu ockovi. Bolo to zlé. So svojou bolesťou a žiaľom uprostred noci zostala doma sama. Neskôr ku nej prišla krstná mama... Romanka celé toto obdobie zvládla veľmi statočne, aj keď ju situácia v rodine zmenila. Od-vtedy je veľmi citlivá. Problém s dlhými vlasmi, ktoré si nevedela sama umyť, vyriešila radikálnym spôsobom. Dala sa ostrihať... Bola nedeľa 7. 3. 2021. Romanka sama odišla do Billy a kúpila červenú ružu pre mamičku. Keď sa vrátila domov, darovala jej ju s týmito slovami: „Pre teba, mami! Za to, ako si tú chorobu statočne zvládla!“ Obidvaja rodičia sa pomaly zotavujú a Romanka je veľmi šťastná, že všetko dobre dopadlo.

List napísala Mgr. Oľga Hirková – pedagogička, skutok vykonala  Romana Lesňáková, v šk. roku 2020/2021, žiačka 4. triedy, ZŠ Adyho 6, Štúrovo

V kategórii: Danielka

Tento rok sa pre nás – mňa a moju dcéru – nezačal dobre. Začiatkom roka som ochorela na COVID-19. Nakazila som sa v práci – v nemocnici pri vykonávaní svojho povolania. Žiaľ, v mojom prípade boli komplikácie... Začala ma drviť zimnica, neskutočné bolesti hlavy, slabosť, teploty začali stúpať nad 39,9... A nevládala som, keďže som bola pripútaná k posteli a sme samy dve – všetko-všetučko zostalo na pleciach jedenásťročného dieťaťa – mojej dcéry Danielky. Stav sa mi zo dňa na deň zhoršoval, pomáhala som si tým, čím som vedela a čo som mala doma. Dcéra sa starala o všetko. Chodila na nákupy, do lekárne, umývala ma, česala kŕmila, prala, umývala, utierala, odkladala riad, umývala podlahu, kúpeľňu, vysávala, vešala bielizeň, žehlila, varila čaj, kontrolovala ma každú chvíľu neskoro do noci. Zároveň Danielka chodila online do školy a na krúžky... Nad „vodou“ ma držali modlitby mojich vzácnych priateľov, ktorí nám navarili a boli na telefóne aj v noci.. Volala som si RZP, ale pomoci  som sa nedočkala, a ja som cítila, že choroba postúpila a už mám napadnuté pľúca (neskôr mi zistili covidový zápal pľúc). Potrebovala som antibiotiká, ktoré som nemala. V sobotu v noci, kde ich zohnať? A tak, moja dcéra Danielka v noci , sama po tme, v hlbokej noci, išla cez celé mesto po antibiotiká, k známym, ktorí mi pomohli. Tých päť dní, pokiaľ zabrali antibiotiká bol pre mňa veľký boj. Keď už ako tak zabrali, dcéra ma odprevádzala všade. Nielen na testovanie ale aj na poštu, kde veci ona ako dieťa nevedela a nemohla vybaviť, k obvodnému lekárovi, k odborným lekárom na kožné, pľúcne, interné oddelenia atď. Starala sa skoro dva mesiace fakt o všetko. Ďakujem Ti Danielka. Mama

List napísala Anna Kelecová – matka, skutok vykonala Eva Daniela Haulíková, v šk. roku 2020/2021, žiačka 5. triedy, ZŠ G. Bethlena 41, Nové Zámky

V kategórii: Simonka

Simonka býva spolu s mamkou a mladším bratom Lukášom. V jedno obyčajné popoludnie sa akosi necítili dobre. Mamka uvarila všetkým čaj a ospravedlnila Simonku a Lukáša v škole. Podľa pravidiel sa ráno vybrali na testy, aby mali istotu, že nemajú COVID-19. Na prekvapenie bol ich výsledok pozitívny. Udalosti nabrali veľmi rýchly spád. Kým sa Simonka s Lukášom zotavili rýchlo, ich mamka mala stále väčšie problémy s dýchaním. Večer bolo mamke už tak zle, že museli zavolať rýchlu záchrannú službu. V byte zostali samy dve pozitívne deti. Simonka nestratila hlavu, nezľakla sa, čo bude ďalej, ale pohotovo zavolala otcovi. Kým prišiel otec, postarala sa o brata, pobalila veci a upratala byt. Mamka bola v nemocnici niekoľko týždňov, Simonka zastala jej povinnosti pri starostlivosti o brata. Okrem svojho dištančného vyučovania kontrolovala brata, starala sa oňho tak, aby bola mamka pyšná, keď sa vráti. Boli dni, keď Simonka nemala správy o tom, ako sa mamka cíti, lebo bola na kyslíkovom prístroji a nemohla rozprávať. Simonka s bratom nestratili nádej a neprepadli panike. Každú chvíľu mysleli na mamku. Prešlo niekoľko mesiacov a Simonkina mamka sa stále necíti dobre. Má vážne následky, býva unavená, zadýchava sa, bolia ju nohy a má ešte mnoho ďalších zdravotných komplikácií, s ktorými idú ruka v ruke aj finančné problémy. Našťastie sa môže oprieť o Simonku, ktorá pomáha rada. Každým dňom sa učí nové veci, už dokáže uvariť obed, upiecť koláč či vyžehliť bielizeň. Simonka je tichou hrdinkou, ktorá si zaslúži medailu za statočnosť.

List napísala Mgr. Erika Forgáčová - pedagóg, skutok vykonala Simona Silajová, v šk. roku 2020/2021 žiačka 7. triedy, ZŠ Júlie Bilčíkovej, Budkovce 355

V kategórii: Lukáš

Volám sa Lukáš Pokorný a bývam v Žiline. V čase, keď zúrila druhá vlna koronavírusu, sa môj ujo dostal do ťažkostí, pretože aj na ňom sa táto nemoc uchytila. Musel ostať doma na lôžku, a tak mal starosti o svoje ovečky, ktoré mal u mojej babky na záhrade. Aj keby chcel, nedalo sa mu chodiť, pretože sa mu zle dýchalo. A tak poprosil babku, aby ma vždy, keď pôjde hore na záhradu, vzala so sebou. Ujo jej povedal, že ako budúcemu hospodárovi mi to určite prospeje a dačomu sa priučím, keďže aj ovečky som si sám pomenoval. A tak som s babkou chodieval na záhradu – starať sa o ovečky. Trhal som im čerstvú trávu, ktorú mali najradšej. Babka ma nechala aj prekrajovať jabĺčka na polovičky, ktoré som dával do plechového válovka, alebo len tak ku senníku, v ktorom voňalo seno. Nosil som aj ovos, ktorý Mojkovi, nášmu barančekovi, veľmi chutil. Babke som pomáhal aj čistiť pod senníkom, aby bolo čisto. Odmenou mi bolo škrabkanie sa s Mojom medzi rožkami a  kŕmenie ostatných ovečiek suchým chlebíkom rovno z ruky. Ujo ma veľmi chválil, keď sa uzdravil, že som sa mu vzorne staral o zvieratká. Povedal mi, že keď sa s nimi rozprával „ovčou rečou“, stále ma spomínali.

List napísala ujo Martin, skutok vykonal Lukáš Pokorný, v šk. roku 2020/2021, žiak 2. triedy, ZŠ Karpatská 8063/11, Žilina

V kategórii: Matej

Čo je vlastne hrdinský detský čin? Musí to byť niečo úplne extra alebo stačí, aby to bola maličkosť? Nemusí to byť iba záchrana topiaceho sa človeka, zavolanie sanitky, ak náhodou niekto odpadne. Podľa niekoho stačí, aby to bola iba maličkosť. Napríklad to môže byť aj pomoc s nákupom, stráženie malého brata, ktorý je doma sám, pomoc s upratovaním doma, pomoc na záhrade, hlavne, ak sa nám vôbec nechce. Doma sme ochoreli na COVID-19. Po čase som si uvedomil, že naši kamaráti nám nosia veci dennej spotreby: jedlo, lieky. Po tom, ako sme sa uzdravili, tak asi o mesiac nato ochoreli aj moji starí rodičia. Nakazili sa, keď boli na vyšetrení. Keď boli doma chorí, tak som si uvedomil, že im tiež bude treba pomôcť, ako nám pomáhali naši priatelia. Mama ich vozila do nemocnice na vyšetrenia a ja som im nosil jedlo a lieky. Keď bola mama v tom čase s nimi, musel som sa starať o malého brata. Našťastie sa babka a dedko aj vďaka nám vyliečili. Teda, ak je aj maličkosť, napríklad pomoc blízkym hrdinským činom, tak hrdinom som. Ale ja sám sa necítim ako detský hrdina, pretože som nespravil nič hrdinské, čím by som sa mohol pýšiť. Nezachránil som topiaceho sa človeka, ani som nezavolal sanitku, keď ju niekto možno potreboval. Preto ja nie som hrdinom, akým by som chcel byť.

List napísal a skutok vykonal Matej Šimkovič, v šk. roku 2020/2021, žiak 8. triedy, ZŠ Kúpeľná 2, Prešov

V kategórii: Lea

V čase najsilnejšej pandémie COVID-19 sa ľudia chodili často testovať a hneď – len, čo to bolo možné, i očkovať. Moja mama nie je výnimkou. Dala sa zaočkovať. Vedľajšie účinky očkovania však vôbec neboli príjemné. Bolela ju ruka, dlho mala vysoké teploty, nič nevládala robiť. Nebolo mi to jedno. Bolo mi jej veľmi ľúto. Snažila som sa jej vo všetkom, čo sa dalo, pomôcť. Popri tom som jej varievala čaj, nosila obed od babky a vykonávala mnohé iné každodenné práce v domácnosti. Dostala sa z toho pomerne rýchlo a ja som naozaj rada. Toto obdobie bolo pre mňa náročné – veď popritom som chodila do školy a učila som sa. No ten pocit, keď som mamke mohla pomôcť, bol nezabudnuteľný. Zdravie je pre človeka veľmi dôležité. Dôležité je však aj pomôcť ľuďom v chorobe, pomôcť im vyliečiť sa. Je dôležité pomáhať ľuďom, na ktorých nám naozaj záleží a ktorých máme radi.

List napísala a skutok vykonala Lea Ondková, v šk. roku 2020/2021, žiačka 6. triedy, ZŠ Smreková 38, Smižany