Skôr ako začneme: nahliadnite do spracovania vašich osobných údajov

Ak navštívite stránku, ktorá zapisuje cookies, v počítači sa vám vytvorí malý textový súbor, ktorý sa uloží vo vašom prehliadači. Ak rovnakú stránku navštívite nabudúce, pripojíte sa vďaka nemu na web rýchlejšie. Náš web vám ponúkne relevantné informácie a bude sa vám pracovať jednoduchšie.

Súbory cookies používame najmä na anonymnú analýzu návštevnosti a vylepšovanie našich web stránok. Ak si nastavíte blokovanie zápisu cookies do vášho prehliadača, je možné, že web sa spomalí a niektoré jeho časti nemusia fungovať úplne korektne.

Tel.: +421 907 797 236

Pomoc ľuďom


Pomoc ľuďom

V kategórii: List A - Dvaja kamaráti – Dávid a Patrik pomohli stratenému chlapcovi

Dávid a Patrik, žiaci piateho ročníka, pravidelne cestujú autobusom do školy. Počas každodennej cesty do školy chlapci často sledovali chlapčeka, ktorý chodil v sprievode nejakej dospelej panej a správal sa mimoriadne divne. Mnohé deti sa mu aj posmievali. Jedného dňa nabrali chlapci odvahu a začali rozhovor s tou paňou. Dozvedeli sa, že je pestúnkou spomínaného chlapčeka, ktorý je takmer v ich veku, má veľmi vážne mentálne postihnutie a navštevuje druhú základnú školu v ich meste. Pani to s ním vôbec nemá ľahké, lebo chlapec je dezorientovaný a má tendenciu sa sebapoškodzovať. Dvom kamarátom prišlo chlapca ľúto. Asi o mesiac neskôr, keď išli chlapci ako obyčajne do školy, náhle zbadali postihnutého chlapčeka osamoteného v autobuse. Chlapček nestihol vystúpiť spolu s pestúnkou. Na nasledujúcej zastávke chlapček vystúpil z autobusu a bezcieľne blúdil sídliskom. Chlapci si hneď spomenuli na slová jeho pestúnky a nezaváhali ani na chvíľu, vystúpili z autobusu a vydali sa za ním. Chlapčeka dokonca zachytili v poslednej chvíli a odtiahli ho bokom, keď chcel skočiť pod idúci autobus. Chlapček bol jednoznačne dezorientovaný a nevedel, kde je jeho škola. Tak sa chlapci rozhodli, že ho odprevadia, aby sa mu nič cestou nestalo, a odovzdajú ho dospelej osobe v jeho škole. Presvedčiť chlapčeka, aby išiel s nimi, nebolo jednoduché. Napokon sa im to podarilo, ale už bolo veľa hodín. Chlapcom bolo jasné, že nemajú šancu prísť načas do svojej školy. Obávali sa, že budú mať neospravedlnenú prvú vyučovaciu hodinu, lebo im nikto nebude chcieť veriť, kde tak dlho boli. Našťastie im triedna pani učiteľka uverila ich neuveriteľný príbeh, ospravedlnila celú prvú vyučovaciu hodinu a pochválila ich pred celou triedou za ich milý a nezištný skutok. 

List napísal kolektív žiakov za pomoci p. učiteľky Mgr. K. Flesár Pálosovej, skutok vykonali Dávid Feču a Patrik Kocan, v šk. roku 2021/2022, žiaci 5. triedy, ZŠ Československej armády 15, Moldava nad Bodvou




V kategórii: List B - Mathias pomohol svojmu susedovi

O tom, že svet nie je len čierny a biely, nás presvedčil žiak šiestej triedy – Mathias. Ukázal nám, že sa na prvý pohľad v problémovom žiakovi môže skrývať aj dobré srdce. Po ceste zo školy Mathias stretol svojho staršieho suseda, s ktorým sa pustil do reči. Náhle však prišlo susedovi zle. Mathias pohotovo poprosil okoloidúceho pána, aby zavolal sanitku. Bol tam, až kým neprišla odborná pomoc, bol tam, keď bolo treba suseda zdvihnúť na nosidlá, bol tam, aby bol tou poslednou známou tvárou, ktorú sused zo sanitky uvidel. Žiaľ, suseda sa zachrániť nepodarilo, no Mathiasovu pomoc ocenila aj rodina zosnulého na poslednej rozlúčke. Keď mi o tom všetkom Mathias rozprával, jeho oči sa leskli slzami a ja som si v tom okamihu uvedomila, že svet nie je čiernobiely a ľudia len dobrí a zlí. V každom z nás môže driemať niečo dobré, niečo, čo v pravej chvíli pomôže inému, ba dokonca mu môže zachrániť život.

List napísala Mgr. Eva Krabáčová - pedagogička, skutok vykonal Mathias Huter, v šk. roku 2021/2022, žiak 6.A triedy, ZŠ Slovanská 1415/7, Považská Bystrica




V kategórii: List C - Sestry Julka a Terezka sa vzdali pohodlia a pomáhali ukrajinskej rodine

Túto nomináciu píšem ako otec dvoch dcér, štrnásťročnej Julky a päťročnej Terezky. Keď sme sa dozvedeli o tom, že na Ukrajine sa začala vojna, boli sme práve na dovolenke. Keďže naše dievčatá vedieme k pomoci od malička, tak sme sa snažili vysvetliť im situáciu, a keďže o možnej vojne sa rozprávalo už dlho a hovorilo sa aj o možných miliónoch utečencov, tak sme sa rozprávali, či si vedia predstaviť, že ak to bude potrebné, že by sme niekoho takto prichýlili u nás doma. Dievčatá ani na chvíľu nezaváhali, aj keď sa im to v tom momente zdalo ako niečo nereálne, veď predsa v dnešnej dobe tak blízko nás nemôže byť taká vojna, aby pred ňou museli ľudia utekať. Ja ako otec som hneď po návrate z dovolenky, dva dni po začatí vojny,  v sobotu ráno nakúpil plné auto potravín a hygienických potrieb a niesol som to na ukrajinské hranice, aby sme pomohli, a zároveň som ostal pomáhať ako dobrovoľník. Asi po troch hodinách ma oslovil koordinátor, či nevieme pomôcť mamke s dvomi dcérkami, ktoré prešli pešo hranice po šiestich hodinách čakania a nemajú kam ísť. Zavolal som teda manželke, aby sa poradila s dcérami, a do desiatich minút sme aj s mamičkou a jej päť a sedemročnou dcérkou vyrazili do Košíc. Manželka s dcérami im zatiaľ pripravili jednu izbičku a naše dievčatá aj s manželkou sa potlačili v jednej izbe. Všetko sme to robili absolútne spontánne, dievčatá sa vzdali na takmer dva mesiace svojho súkromia. S našou novou ukrajinskou rodinkou sme sa veľmi rýchlo skamarátili a pomáhali sme im, ako sme vedeli. Deťom sme vybavili školu a škôlku, mamke prácu. Moje dcéry dievčatám veľmi pomáhali, učili ich našu abecedu, slovenské slová, vety, pomáhali im s prípravou do školy a škôlky, mladšia dcéra brávala svoju novú kamošku na tanečnú, staršia obe dievčatá na krasokorčuľovanie. Obe naše dcéry pomáhali aj nám s upratovaním, prípravou jedla, hrali sa s ukrajinskými kamoškami, brávali ich na výlety, zoznámili ich so svojimi kamarátkami. Často ich upokojovali, keď im bolo smutno za ockom a kamarátkami na Ukrajine. Takto sme spolu veľmi intenzívne žili všetci spolu takmer dva mesiace, potom sme našej novej rodinke našli bývanie v byte u našej kamarátky, no stále sme spolu takmer každý deň. Chodievame spolu na výlety, pomáhame ukrajinskej mamke s dievčatami, keď musí byť v práci, naša Julka sa s dievčatami učí, stali sa z nás úžasní priatelia. Zároveň sme pomohli ďalším rodinkám, ktoré vďaka našim Ukrajincom prišli z Ukrajiny nájsť bezpečie pred vojnou, naša Julka pomáhala manželke a mladšej dcére vždy, keď som ja šiel hocikedy cez deň alebo v noci pre ďalšiu a ďalšiu ukrajinskú rodinku na hranice, takto sme pomohli s ubytovaním u našich priateľov a známych viac ako tridsiatim rodinkám, ktorým sme následne pomohli s vybavením formalít, školy, škôlky, práce a postupne im pomohli sa osamostatniť. Som veľmi rád, že naša Julka aj Terezka bez akéhokoľvek dlhého rozmýšľania úplne spontánne robili správnu vec, že boli mimoriadne empatické, vzdali sa svojho súkromia, množstvo času venovali svojim novým kamarátkam a vzdali sa aj časti hračiek, oblečenia a komfortu. Som na moje dcéry hrdý, pretože viem, že takéto mentálne nastavenie im síce neprinesie materiálne bohatstvo, pretože prosociálnosť a empatia k tomuto nevedie, ale že budú žiť tak, aby vedeli identifikovať, komu je potrebné pomôcť, a budú sa snažiť v rámci svojich možností túto pomoc poskytnúť.

List napísal Róbert Schwarcz – otec, skutok vykonala Júlia Schwarczová so sestrou Terezkou, v šk. roku 2021/2022, žiačka tercie, 3.OA. triedy, Gymnázium Opatovská cesta 7, Košice




V kategórii: List D - Tobiáš s kamarátmi prerušili hru a zobrali na prechádzku starú mamu

Bola sobota. Počas týždňa sa najviac teším práve na sobotu, pretože ju využívam predovšetkým na trávenie času s mojimi kamarátmi. Na tento môj obľúbený deň sme si naplánovali hrať stolný tenis. Prichystali sme si hrací stôl i rakety. Dali sme si turnaj. Pri hre nás pozorovala stará mama kamaráta Ruda. Má už 86 rokov, čo je krásny vek. Vždy, keď sme u Ruda, nás pozoruje pri rôznych hrách. Všimol som si, že jej to robí veľkú radosť a dokonca mi aj sama povedala, že jej to dodáva energiu. Ako sme súťažili, zdvihla sa z lavičky a prišla bližšie s otázkou: „Išli by ste so mnou na krátku prechádzku?“ Nepáčilo sa mi, ako jej chlapci odvrkli, že sa im nechce a nemajú čas. Hrali sme teda ďalej. Stará mama sa posadila naspäť a sledovala nás ďalej. Osobne som sa cítil veľmi zle pri pohľade na jej smutnú tvár. V tú chvíľu som si spomenul na slová mojej mamy, ktoré mi vždy povie, keď ideme okolo nejakého staršieho človeka. Hovorieva mi: „Vždy sa správaj úctivo k starším ľuďom.“ V momente som prerušil hru. Chlapci nerozumeli, čo sa deje. Zavolal som ich bližšie k sebe a navrhol im krátku prechádzku s Rudovou starou mamou. Zdôvodnil som im, že si ten krátky čas v prírode zaslúži a určite jej to zlepší deň a dokonca aj nám. Zazneli nejaké námietky, ale argumentoval som ďalej, že už je starší človek a nemá možnosť takého častého stretávania sa s ľuďmi, pretože sa jej už aj ťažšie kráča. Obrátili sme s k starkej a povedali sme jej, že sme sa s ňou rozhodli ísť prejsť. Ja s Rudom sme ju vzali za ruku. Bolo nás aj so starkou sedem. Ani sme sa nenazdali a z krátkej prechádzky sa stala dlhá, dvojhodinová prechádzka po okolí. Cestou sme sa zastavili aj pri stánku so zmrzlinou, kde mali lavičky. Starká mala so sebou maličkú koženú peňaženku, z ktorej vytiahla drobné peniaze, a každému kúpila veľkú zmrzlinu. Dokonca jej pani zmrzlinárka dala zľavu. Posadali sme si na lavičky a stará mama nám vyrozprávala toľko zaujímavostí, o ktorých sme ani len vo sne netušili. Viem, že to nie je nič svetoborné a veľké, ale mal som teda výnimočný pocit! Bola to tá najkrajšia sobota, akú som doteraz zažil.

List napísal a skutok vykonal Tobiáš Lušňák, v šk. roku 2021/2022, žiak 6. triedy, ZŠ s MŠ Oščadnica 1374




V kategórii: List E - Chiara sa vzdala izby, aby pomohla ukrajinskej rodine v núdzi

Jedného dňa, keď som sa ráno zobudila, mi povedal ocino, že sa začala vojna na Ukrajine. Hneď ten deň, hneď ako som prišla zo školy, sa ma rodičia opýtali, čo by som povedala na to, že by sme nejakú ukrajinskú rodinu ubytovali? Samozrejme som bola za a vedela som, že to, čo chcú aj moji rodičia, je to najmenej, čo pre nich môžeme v tejto pre nich ťažkej situácii urobiť. V prvý deň vojny sme sa prihlásili ako dobrovoľníci. Ja som však chcela a bola som presvedčená o tom, že im nechám aj moju izbu. Uskromnili sme sa a ja s mojou malou sestrou spíme s rodičmi. Ja som si dala iba matrac na zem k posteli mojich rodičov. Takto spím už skoro 3 mesiace. Neľutujem moje rozhodnutie, ani to, že som sa vzdala svojho súkromia, pohody a bežného života, ktorý som predtým žila. Skoro 3 mesiace žijeme s ľuďmi, ktorých nepoznáme, ktorí majú iné návyky, iné zvyky, rozprávajú iným jazykom. Robíme všetko preto, aby sme im túto kapitolu života aspoň trochu spríjemnili. Moja izba im je k dispozícii, na ako dlho budú potrebovať. Takisto moje oblečenie, počítač, hygiena. Nachvíľu som sa ocitla v inom svete. Svete, kde aj ja som mohla prispieť aspoň tým málom, čo ja mám, a už naša ukrajinská rodina stratila z minúty na minútu. Predchádzajúci život si priniesli v dvoch taškách. To je všetko, čo si stihli zobrať, aby sa dostali do bezpečia. Ja mám stále svoj domov, svoje zázemie, a preto viem, že čo som obetovala ja, je to najmenej, čo som mohla urobiť.

List napísala a skutok vykonala Chiara Siládi, v šk. roku 2021/2022, žiačka 5. triedy, ZŠ Dr. J. Derera, Ģenerála Milana Rastislava Štefánika 1175/7, Malacky




Partneri projektu

Strategický partner:
Hlavný partner:
ARICOMA
Mediálny partner:
nadaciaorange
Copyright © 2024. Občianske združenie Detský čin roka
Partner webstránky: AlejTech – tvorba webstránok
Občianske združenie Detský čin nemá zamestnancov, projekt realizujeme popri práci, pripravujeme a tlačíme pedagogické materiály, ktoré školy zdarma využívajú na hodinách etickej výchovy a občianskej náuky, a každý rok bojujeme o finančnú udržateľnosť.
PODPORTE Detský čin roka