V kategórii: Publikovanie nevhodných anonymných príspevkov na Instagrame a riešenie situácie
Počas skrolovania na Instagrame sa mi ukázala stránka súvisiaca s našimi žiakmi – „ohováračky“. Na stránke boli verejné aj anonymné príspevky týkajúce sa žiakov našej školy a učiteľov, z ktorých niektoré boli hanlivé až vulgárne, objavili sa tam aj nepravdivé príspevky, ktoré sa mohli dotknúť žiakov aj učiteľov a poškodiť ich povesť. Stránka mala len tri dni, no napriek tomu v nej už bolo dosť príspevkov, ktoré stále pribúdali a mala vyše 50 sledovateľov, väčšinou žiakov našej školy, ale aj iných.
Zo stránky som si urobila „screenshoty“ a poslala ich našej triednej učiteľke. Ráno si ma zavolala s otázkami, kto každý to sleduje, kto tam píše, a či o tom neviem niečo viac. K tomu som jej nevedela nič bližšie povedať, každopádne situáciu začalo riešiť vedenie školy, ktoré o stránke dovtedy nevedelo. Keďže o stránke už vtedy vedelo množstvo žiakov druhého stupňa, bolo nám všetkým vysvetlené, že zverejňovanie takéhoto obsahu na internete je neprípustné a zakladatelia stránky boli vyzvaní, aby sa priznali – samozrejme, nie verejne, ale aby v priebehu vyučovania prišli do riaditeľne a priznali sa skôr, ako by to mala začať riešiť polícia.
Vinníci sa napokon priznali, voči ostatným žiakom ale ostali v anonymite, aby sa nakoniec oni sami nestali terčom výsmechu od ostatných. Doteraz vlastne nevieme, kto to bol. Boli však voči nim vyvodené dôsledky, ako sme sa neskôr dozvedeli.
Každý zo žiakov druhého stupňa našej školy si z tejto udalosti zobral to svoje. Mali sme možnosť zistiť a pochopiť, že nie všetko, čo je zverejnené na sociálnych sieťach, je v poriadku a pravdivé, a môže to mať ďalekosiahle následky vedúce až k trestnému konaniu. Teraz už vieme, že ak nájdeme na sociálnych sieťach niečo, čo nie je v poriadku, je dobré včas to niekomu povedať a riešiť to. Po tejto udalosti sme aj triednické hodiny venovali téme správania sa v online priestore. Dalo nám to možnosť uvedomiť si, aké ľahké je zverejniť na internete hocičo, keď je to anonymné. No aj za anonymné príspevky, ktoré môžu niekomu uškodiť, musíme niesť zodpovednosť.
Spísala žiačka 9. ročníka v spolupráci s pedagógmi
V kategórii: Pomoc cez net so smutným koncom
Príbeh, ktorý sa teraz pokúsim opísať, je veľmi krehký. Dievča, moja žiačka, ktoré ho opisovalo, nechcelo byť menované a neprialo si ani zverejňovať detaily či iné mená, či údaje o komkoľvek z príbehu. Dlho váhala, či mi príbeh povie, pretože si nebola istá, či by s tým ten človek, ktorému pomáhala, súhlasil. Má na to svoje osobné dôvody, práve pre smutný koniec... Ja si však myslím, že je správne pustiť príbeh ako tento medzi ľudí, práve preto, aby sa už nikdy nezopakoval. Aby inšpiroval a upozorňoval. Aby ľudia, deti, učitelia, rodičia videli to zrkadlo citlivej detskej duše. Moja žiačka mala kamarátku v podobnom tínedžerskom veku. Bola introvertnou osobnosťou, nevyhľadávala veľmi spoločnosť a pravdepodobne to súviselo aj s jej duševným stavom. Doliehali na ňu problémy v rodine, vo vzťahoch, cítila sa bezmocná, nepochopená. Písali si o tom. Moja malá-veľká hrdinka sa ju snažila písmenkami zachrániť, motivovať, povzbudzovať ako len mohla... Nemohli sa stretnúť, pretože bývali stovky kilometrov ďaleko. Kontakt cez net bol jediným. A vyzerá to tak, že v živote tohto zúfalého dievčaťa nebol skoro nikto, kto by mal snahu pomôcť jej s problémami. Niekedy ľudia nevedia, niekedy možno nevidia, možno sú málo všímaví, nemajú čas... Moja žiačka sa už so svojou priateľkou nikdy nestretla, pretože jej smutná priateľka to nezvládla. Nedokázala už bojovať a vzdala to. Ťažko sa to píše a ešte ťažšie chápe, ale siahla si na život... Veľmi si cením dôveru, ktorú mi moja žiačka dala. Je to šikovné a správne dievča. Konala najlepšie, ako vedela, a má môj veľký obdiv. Mohlo to dopadnúť inak? Mohol niekto niečo spraviť inak? Vieme dosť o svojich deťoch? Sú to veľmi citlivé bytosti. Tento príbeh spoločne zverejňujeme po jej dlhom váhaní ako memento pre iných.
Príbeh napísala pedagogička po súhlase so žiačkou
