Pomoc ľuďom
Pomoc ľuďom
Inšpiratívne témy na rozhovor s deťmi:
- Ja a svet okolo
- Svet okolo nás – pozitívne hodnoty
- Spolupatričnosť medzi ľuďmi
- Spoluzodpovednosť za spoločnosť, v ktorej žijeme
- Rešpekt voči ľuďom
- Odvaha postaviť sa nespravodlivosti a násiliu
- Ľahostajnosť – mňa sa to netýka
- Úcta a pomoc starším
V kategórii: List A - Jakub pomáha variť tradičnú vianočnú kapustnicu pre bezdomovcov
Som mama úžasného chlapčeka Jakubka. Jakub je veľmi dobrosrdečný chlapec, teší ho, keď môže robiť radosť druhým. Je to už veľký 8-ročný chlapec. Naším každodenným večerným rituálom je ľahnúť si večer spolu do postele, povedať rozprávku o Kubkovi – hrdinovi, ako niečo zachránil a vynašiel. Jeden večer, keď mal 5 rokov, v deň pred Vianocami, sa má po rozprávke opýtal, či Ježiško nájde aj bezdomovcov, keď nemajú dom a nemajú stromček, a či im donesie darčeky? Vravím mu, že určite áno. „A čo budú jesť na Vianoce? Mamiii, mohli by sme zajtra uvariť viac kapustnice a spraviť viac zemiakového šalátu a rýb? Mami, prosím. Ja ti pomôžem. Mami, vieš si predstaviť, akí budú šťastní, keď budú jesť teplé jedlo na Vianoce?“ Vravím: „Kubko nieeee, teraz je covid, bojím sa, aby sme sa nenakazili.“ Presne o rok, keď mal 6 rokov, sa v ten istý večer deň pred Vianocami opýtal: „Mami, môžeme navariť kapustnicu pre bezdomovcov? Ja nechcem, aby boli hladní na Vianoce. Mami, prosím, ja ti s prípravou pomôžem, povedal Kubko.“ A tak mi nič iné neostávalo iba vybrať z mrazničky všetkého viac. Kapustnice sme navarili dvakrát viac ako inokedy. Kubko bezdomovcom zbalil jablká a sladkosti zo svojho „čarovného šuflíka“, aby toho mali viac. Jedlo bezdomovcom odniesol Kubko s manželom, no v čase, keď im odniesli jedlo, tam práve bezdomovci neboli. Nevadí, jedlo chlapci nechali v ich príbytku. Veď, keď sa vrátia, najedia sa. Tieto posledné Vianoce padla rovnaká otázka. A odvtedy varenie kapustnice je a bude našou každoročnou tradíciou na Vianoce. Tieto Vianoce sme navarili kapustnicu a Kubko s manželom ju zaniesli do stanu pre bezdomovcov.
List napísala matka Jana Hozová, skutok vykonal Jakub Hoza, v šk. roku 2023/2024, žiak 2. triedy, ZŠ s MŠ F. J. Figu Vinné
CENA ĽUDIA ĽUĎOM
3.miesto
V kategórii: List B - Mia organizuje zbierky a pomáha
Mia je odmalička zvyknutá pomáhať ľuďom. Pravidelne pomáha pri rozdávaní potravín rodinám a mamám samoživiteľkám v občianskom združení OZ Zdieľaj. Má 14 rokov a už ako 8-ročná podnietila v triede iniciatívu – zbierku potravín pre rodinu so 6 deťmi, za čo ju riaditeľka ocenila diplomom za Vysoko humánny prístup k svojmu okoliu. Pred dvoma rokmi prispela k pomoci ukrajinským mamám s deťmi, spolu s bratom sa aj dohodli, že chcú svoju detskú izbu prepustiť ukrajinskej mame s dcérou, ktorá bývala nakoniec polroka u nich doma v byte. Mia pomáha aj pri výdaji potravín a jedla pre bezdomovcov u Sestier Matky Terezy a myslím si, že by mohla byt vzorom pre veľa rovesníkov. Pomoc ľuďom považuje za samozrejmosť. Najviac v nej rezonujú malé deti v rodinách a ľudia na ulici, bez domova a bola som svedkom toho, ako aj u nich rezonuje pomoc tak mladej osoby. Za posledné dva roky aktívne a pravidelne pomáha pri zbierkach, výdaji potravín a humanitárnej pomoci, výdaji teplej stravy pre ľudí bez domova. Ako jeden pán bez domova jej pred mesiacom povedal: „Som rád, že vidím, že aj mladí ľudia chcú pomáhať.“
List napísali matka Mgr.Andrea Mišíková a Olesya Chaika, ukrajinská utečenkyňa, skutok vykonala Mia Mišíková, v šk. roku 2023/2024, žiačka 1. triedy, Bilingválne gymnázium, Zadunajská 4, Bratislava a tohto šk.roku žiačka 1.triedy, Stredná odborná škola pedagogická, Bullova 2, Bratislava
CENA ĽUDIA ĽUĎOM
2.miesto
V kategórii: List C - Členovia hasičského dobrovoľného zboru pomáhali pri požiarnom zásahu
28. 2. 2024 podvečer sa našou obcou začal šíriť štipľavý dym. Po siedmej hodine večer pribudli viditeľné plamene. Požiar zachvátil senník na miestnom poľnohospodárskom družstve. Budova so 100 tonami uloženého sena začala horieť. Veľkou výhodou Vrboviec je, že naše dobrovoľné hasičské združenie obce – DHZO Vrbovce, si už spomedzi žiakov vyberá a vychováva nasledovníkov. Venuje sa protipožiarnej ochrane, prevencii, výchove detí a mládeže. Do skorých ranných hodín požiar hasili hasičské zbory z blízkeho okolia. Ešte dva nasledujúce dni bolo treba odvážať tlejúce seno na okolité lúky a odstraňovať vzniknuté škody. 29. 2. 2024 na vyučovaní niektorí žiaci „pospávali“. Menovite: Martin, Juraj, Eliška, Marek, Tomáš, Adam, Elisa, Saskia a Viktória. Chlapci spolu s Eliškou sa aktívne zapojili do akejkoľvek práce, ktorá bola práve potrebná. Príprava a rozbaľovanie hadíc, príprava hadicových spojok, svietili hasičom svetlami tam, kde bolo potrebné... Reagovali na pokyny, dávali na seba pozor – žiaci samotní sú totiž členmi hasičského dobrovoľného zboru vo Vrbovciach, ktorý pod vedením manželov Sládečkových žne úspechy na súťažiach v okolí. A dievčatá? Tie prispeli tou najjednoduchšou, no zároveň dôležitou činnosťou – varili hasičom čaj, upiekli pizze, nosili vodu a občerstvenie... Na druhý deň deti ešte zaujímalo, ako vyzerá zhorenisko. Okamžite sa pridali k odpratávaniu škôd, nakladaniu a odvážaniu sena z miesta požiaru. To bolo treba v tenkej vrstve rozhádzať na veľkú plochu, ako komentoval Juraj. Veľká vďaka patrí našim mladým hasičom, teším sa, že vychovávame dobrých a statočných mladých ľudí.
List napísala Mgr. Zuzana Borisová, školský špeciálny pedagóg, skutok vykonali: Martin a Marek – v šk.roku 2023/24 žiaci 9.triedy, Elisa a Saskia – v šk.roku 2023/24 žiačky 8.triedy, Viktória a Juraj – v šk.roku 2023/24 žiaci 7.triedy, Tomáš a Adam – v šk.roku 2023/24 žiaci 6.triedy a Eliška – v školskom roku 2023/24 žiačka 4.triedy.
V kategórii: List D - Aneta pomohla ujovi Martinovi
Počas celého školského roka sa každý z nás snaží pomáhať rodičom, starým rodičom, susedom či známym. Tak to je aj v mojom prípade. Napriek tomu, že mám čoraz viac učenia, prídem domov, pomáham aj sestre, ktorá študuje na Vysokej škole, a má dve deti. V domácnosti sme mali aj babku, o ktorú sme sa všetci spoločne starali skoro 4 roky. Nikdy som od rodičov nežiadala nič za moju pomoc. Ale oni mi dali vždy nejaké to vreckové, ktoré som si šetrila na vhodnú príležitosť. Veď oblečenie, drobnosti, ktoré som potrebovala, som mala vždy zabezpečené. Až raz, niekedy v polovici mája, som si pri našej Bazilike v Bardejove na lavičke v parku všimla odpočívať staršieho uja s dvoma taškami. Premýšľala som, mám sa ozvať, či mu treba pomôcť? Ujo sa nakoniec na moju otázku rozplakal a porozprával mne a ďalším ľuďom, ktorí sa tiež pri ňom zastavili, svoj príbeh. Bol to smutný príbeh pána Martina, ktorý musel z istých súkromných dôvodov odísť z domova, kde mu bolo ubližované. A tak každý deň som zašla za ujom Martinom či s kávou, či s chlebíkom, alebo trochou teplej stravy od rodičov. Až jedného dňa sa našla pani Sonya, ktorá zriadila transparentný účet pre pána Martina. Ľudia prispievali a vo mne skrsla myšlienka, kam investujem moje vreckové. Moje peniaze išli na pomoc pre starého, chorého a opusteného uja Martina. Vďaka týmto peniazom, vďaka p. Goblovej, riaditeľke sociálneho zariadenia a OZ DAJME NÁDEJ, sa ujo Martin dostal do Centra sociálnych služieb v Bardejove, kde je už o neho postarané. A mňa veľmi teší, ako ma rodičia pochválili, ako som využila svoje našetrené vreckové.
List napísala a skutok vykonala Aneta Drugová, v šk. roku 2023/2024, žiačka 9. triedy, ZŠ Wolkerova 10, Bardejov
V kategórii: List E - Miška pomohla neznámej panej
Konať zlo je dnes veľmi ľahké, pohádať sa s niekým, ohovárať ho, klamať, ubližovať slovne či fyzicky, to je celkom bežné. Svet nie je však len čierny, má aj svetlé chvíľky a občas sa stane pravý opak. Ako triedny učiteľ opíšem skutočný príbeh štvrtáčky Mišky, ktorá svojím srdiečkom denne rozdáva pomoc, radu i mnoho viac. Je skromná, snaživá, slušne vychovaná, na svoj vek je nadpriemerne nezištná, empatická, ochotná pomôcť bez toho, aby za to niečo očakávala, schopná sa vcítiť do kože, pocitov, bolesti iných... Miška, malé, tiché 9-ročné dievča, muselo začať chodiť zo školy i do školy domov samé. Nebolo to jednoduché... Miška bez toho, aby uvažovala nad odmenou, či len zapojením sa do nejakej súťaže, pochvalou a pod., sama od seba napísala za dobrovoľnú DÚ stručne a výstižne list mne, citujem: „Išla som sama, bojazlivo, na zastávku. Dám to? Neverila som si. Po nejakom čase čakania som si všimla starú paniu, ktorá sedela sama na lavičke oproti cez cestu v tieni stromov a opierala sa o stĺp. Bála som sa, lebo som ju nepoznala a učiteľ i rodičia hovorili, aby som sa s cudzími ľuďmi veľmi nepúšťala do rozprávania. No, nedalo mi. Nabrala som odvahu, pozrela sa cez frekventovanú cestu a s malým srdiečkom som prešla na druhú stranu. Pozdravila som sa a spýtala sa na to, ako jej môžem pomôcť, mala som pocit, že niečo nie je OK. Povedala mi, že je jej zle a nevie sa dovolať synovi. Následne som to skúšala aj ja, ale nešlo to, v niečom bol problém... Pomohla som teda babke prejsť cez cestu, kde už prichádzal autobus. Syn napokon zavolal späť a ona mu povedala, že sa dobre necíti a potrebuje pomoc, ale nech sa nebojí, lebo je pri nej dievčatko, ktoré ju doprovodí domov, možno aj zavolá 112 v prípade núdze. Teta ťažko dýchala a mala som strach, ako to dopadne, ešte nikdy som nič podobné nezažila. Ako to hovoril učiteľ, 30x stlačiť a 2x vdýchnuť, nie, opačne, bola som v pomykove, či to zvládnem. Dala som sa jej napiť a sledovala jej mimiku, správanie, vyzerala vyčerpane. Autobus zastal na konečnej a pomaly sme sa dostali po schodoch von. Teta nevládala, opierala sa o mňa, ja som tiež končila so silami, veď aj ona mala slabé nohy a spoliehala sa na mňa. Verila som do konca, že budem mať dostatok síl, aby som pomohla. Povzbudzovala som ju, už nie sme ďaleko, už len chvíľu, no mala som dosť. Netušila som, koľko ešte potrvá tento boj o pomoc, úspech, život? Boli sme v cieli. Unavená, no povzbudená silným zážitkom som spozorovala chlapa pri vchode domu, ktorý mi bežal oproti. Je koniec, viac urobiť neviem. Syn ju zobral, poďakoval a viac sme sa nevideli. Verím, že teta dostala rýchlu zdravotnú pomoc a dostala sa z najhoršieho. Budem ju kontaktovať, lebo bývam neďaleko.
Ponaučením pre mňa do budúcna bude, maj oči otvorené, ruky pripravené, srdce na správnom mieste. Nie každý, kto leží na zemi, opiera sa o stenu, rozpráva nezrozumiteľne, musí byť opitý a podobne. Som na seba hrdá a rada to urobím i druhýkrát...“ I ja som na ňu pyšný, nie každý dospelý by reagoval podobne, rozhodnúť sa v správnom čase správnym spôsobom, to nejde len tak, intuícia i srdce niekedy napovedia viac.
List napísal Andrej Krupa, pedagóg, skutok vykonala Michaela Dóšová, v šk. roku 2023/2024, žiačka 4. triedy, ZŠ Haličská cesta 1493/7, Lučenec