Pomoc rovesníkom
Pomoc rovesníkom
Inšpiratívne témy na rozhovor s deťmi:
- Integrácia zdravých a postihnutých detí
- Ľudské práva
- Zastať sa slabšieho
- Schopnosť rozlíšiť dobré a zlé
- Hodnota priateľstva a schopnosť obetovať sa a podeliť sa
- „Hanba“ robiť dobré skutky, „frajerina“
- Vedieť sa v kolektíve spojiť pre dobrú vec
- Hodnota slova ĎAKUJEM
V kategórii: List A - Celá trieda pomáha spolužiačke Gabike
Sme žiaci šiestej triedy a tvoríme jeden veselý kolektív. V triede zažívame chvíle veselé a občas aj neveselé... ako všetci žiaci. Ja som sa rozhodla napísať o našej Gabike. Je to veselá kopa, rada sa na svet usmieva, aj keď je ťažko zdravotne postihnutá, na vozíku, a jej diagnóza DMO jej bráni aj v pohodlnom a plnohodnotnom písaní či čítaní. Aby sme jej vždy vyčarovali úsmev na tvári, snažíme sa jej pomáhať, ako vieme. Pripravujeme jej knihy na hodiny, rozprávame sa s ňou, aby sa necítila v triede sama, chodíme s ňou do školskej knižnice, lebo miluje knihy. Počas prestávok ju vozíme po chodbe školy, aby aj ona mohla byť chvíľu mimo triedy a porozprávať sa s inými kamarátmi, berieme ju do chill zóny alebo ju odvezieme do učebne, ak sa niekam sťahujeme... je to každý deň niečo. Najväčšou odmenou pre nás všetkých je jej úsmev, to je najviac. Chceme, aby vedela, že s nami nebude nikdy sama.
List napísala a skutok vykonala Timea Tureková a kolektív triedy, v šk. roku 2023/2024, žiaci 6. triedy, Za vodou 14, Stará Ľubovňa
V kategórii: List B - Martin je oporou kamarátke Eme
Martin spoznal Emu, keď boli ešte malé deti. Bývali na jednom sídlisku a stali sa kamarátmi. No po určitom čase sa Ema odsťahovala. V jeden deň bol na ihrisku, hral basketbal a objavila sa tam aj Ema. Najprv sa nespoznali, no keď sa začali rozprávať, spomenuli si na pekné chvíle, ktoré spolu prežili v detstve. Ema mu už však pripadala iná. Nakoniec sa mu priznala, že rodičia sa rozviedli a nemala ani ideálneho priateľa. Dostala sa aj do zlej partie kamarátov a trpela anorexiou. Ukázala mu porezané ruky a povedala, že začala aj so žuvacím tabakom, aby zmiernila svoju bolesť. Začali sa stretávať na ihrisku, bavili sa cez chat alebo mu zavolala kedykoľvek sa potrebovala vyrozprávať. Pomáhal jej aj s učením do školy. Povedal jej, aby začala chodiť do fitka – cvičenie je dobrá pomoc na vyplavenie všetkého zlého a bude sa cítiť lepšie. Ema si zobrala jeho radu k srdcu. Začala chodiť do fitka, zdravo sa stravovať a postupne sa začala cítiť v pohode. Bola vďačná svojmu kamarátovi z detstva Martinovi za pomoc a začala aj ona sama pomáhať druhým ľuďom s podobným osudom, ktorým si kedysi prešla aj ona.
List napísala Mgr. Miroslava Grolmusová, pedagogička, skutok vykonal Martin Tines, v šk. roku 2023/2024, žiak 8. triedy, ZŠ Rastislavova ulica 416/4, Prievidza
V kategórii: List C - Druháci s láskou a rešpektom podporujú spolužiaka s autizmom
Sú INÍ... ... pôsobila som ako pedagogický asistent v triede s integrovaným žiakom, ktorý sa na svet pozerá cez diagnózu autizmu. Zároveň som aj jeho mama a možno aj preto som oveľa citlivejšia a aj kritickejšia v situáciách, ktoré sa Tomáška priamo dotýkajú. Na odporúčanie viacerých odborníkov a po úspešnom začlenení v bežnej materskej škole sa Tomáško ocitol v prvej triede na bežnej základnej škole. Deti z triedy vôbec nepoznal, pretože chodil do škôlky na opačnej strane mesta. Prvý deň sme zvládli skvelo, ale druhý celý preplakal pri okne. Školský systém nie je na takéto deti pripravený. Našťastie v ňom existujú úžasní ľudia, ktorí sa snažia pomôcť a vyjsť v ústrety. Pani učiteľka po prvých ťažkých dňoch zabojovala a zabojovali sme i my. Nastúpila som k nemu ako pedagogický asistent priamo do triedy. Pani učiteľka pracovala s krédom, že „deti treba v prvom rade ľúbiť, až potom učiť“. Táto skúsenosť je pre mňa nesmierne obohacujúca. Postupne sa Tomáško snažil adaptovať a ja som deťom musela zodpovedať asi milión otázok ohľadom jeho zvláštnej diagnózy. Inklúzia je v súčasnosti najdiskutovanejšia téma v slovenskom školstve, ale aj inde vo svete. Ale deti ju majú v sebe akosi prirodzene. Nepotrebovali rozsiahle články, diskusie, porovnávania, usmernenia. Ony iba vystreli ruku a otvorili srdce. Pohladkali ho, keď plakal. Pomáhali mu chystať si veci na hodinu. Tajne mu nechávali na lavici sladkosti. Zatlieskali mu, keď sa mu niečo podarilo a úprimne sa tešili z jeho malých úspechov. Rešpektovali, keď jemu dovolili veci, ktoré ony mali zakázané. Tomáško ich za to obdaril krásnym nemým úsmevom. Rozpráva veľmi málo, ale srdce má obrovské. Empatia a tolerancia, akou deti pristupovali ku kamarátovi, ktorý im nemá toho veľa ponúknuť, bola ohromujúca. Niekoľkokrát za mnou prišli, že starší spolužiaci sa mu smejú, ale „ony im povedali svoje“. Alebo ich nechtiac buchol a prišli si po bolestné s vetou, že to nevadí. Vysvetlila som im, že to nesmie robiť, ale často si miesto pošúchali a bežali sa s ním hrať ďalej. Na výlete sa dohadovali, kto ho bude držať za ruku, kto s ním bude sedieť v autobuse alebo v divadle. A školou sa to nekončí. Na ihrisku sa s ním bežne hrajú. Netvária sa, že ho nepoznajú, a nesmejú sa mu. Vedia, že je iný a zvláštny, ale stále ho berú ako svojho kamaráta. A pre mňa sú ony INÍ a VÝNIMOČNÍ v dnešnom zvláštnom svete.
List napísala Mgr. Monika Kapusňáková, rodič, skutok vykonali v šk. roku 2023/2024 žiaci 2. triedy, ZŠ a MŠ K. Mahra 11, Trnava
V kategórii: List D - Nerozluční kamaráti Dávid a Jakub
Naša škola už niekoľko rokov nesie posolstvo vytvárať medzi deťmi to naozajstné puto, podporovať v nich empatiu, vzájomný rešpekt a hlavne pomáhať začleniť sa deťom, ktoré majú svoju vlastnú inakosť. A takýmto dieťaťom je aj Dávid, žiak 8.ročníka. Ale nie o ňom je tento príbeh, ale o jeho spolužiakovi Jakubovi. Jakub prišiel na našu školu po prestupe z inej školy a spolužiakom môjho syna je od 5. ročníka. Hneď, ako sa dostal do synovej triedy, vzniklo medzi ním a Dávidom veľmi silné puto. Dávid je veselý, priateľský, vždy dobre naladený chalan, rozdáva úsmevy na každú stranu. Jakub je skôr introvert, tichý, milý, ale na svoj vek veľmi mentálne vyspelý. Dávid je iný ako jeho spolužiaci a ostatné deti na našej škole. Nemôže s nimi behať, skákať, ani sa naháňať. Dávid je na invalidnom vozíku, ale napriek svojmu hendikepu nestráca zmysel pre humor, stále na sebe pracuje a má svoje sny. Našiel však spolupatričnosť, pomoc, podporu a dokonca najlepšieho kamaráta. Jakub od začiatku Dávidovi pomáhal a stále aj pomáha a nezostalo len pri pomoci. Stali sa z nich veľmi dobrí kamaráti a toto kamarátske puto ich sprevádza každým dňom. Už sú to veľkí chalani, veľkí ôsmaci, ktorí si spoločne prechádzajú dobrým aj zlým. Jakub pomáha Dávidovi v škole, ale aj mimo nej. Stal sa jeho verným priateľom, ktorý ho podrží v každej, aj v neľahkej chvíli. V škole mu pomáha pri premiestňovaní sa, s prenosom invalidného vozíka, s prípravou pomôcok na vyučovanie. Venuje sa mu počas prestávok, pomáha mu s poznámkami. Jakub to nerobí preto, že by to bola jeho povinnosť, ale preto, že sám chce a úplne spontánne, čo je to najkrajšie, čo môže môjmu synovi dať. Pokiaľ je to možné, trávia často spolu aj svoj voľný čas, spoločne sa pripravujú na vyučovanie, chodia spolu na zmrzlinu, na hokej, na prechádzky do prírody, učia sa spolu doma. Dokonca sme sa ako rodiny začali navštevovať. Jakub nesmierne rád učí Dávida, pred každou písomkou si pre neho doma pripraví nejaký test, ktorý potom spolu riešia, ak niečo nevedia, vzájomne si pomáhajú. Možno Vám príde Jakub iba ako obyčajný chlapec, ale pre nás je to chlapec s veľkým srdcom, ktorý svojou dobrosrdečnosťou, pomocou, ale hlavne priateľstvom vyplnil nielen Dávidove, ale aj naše srdcia.
List napísali Erika Fischerová a Eva Hanuliaková, matky, skutok vykonal Jakub Hanuliak, v šk. roku 2023/2024, žiak 8. triedy, ZŠ Ul. Pohraničná 9, Komárno
V kategórii: List E - Každé dieťa by si zaslúžilo mať svoju Viki
V pohľadnici stálo najkrajšie prianie na svete.
Všetko najlepšie k tvojim narodeninám! Mám Ťa veľmi rada a vždy tu budem pre teba!
TVOJA VIKI. A za textom srdce.
Toto prianie k 9. narodeninám dostal Ivko od svojej spolužiačky VIKI. Ivko je neobyčajný chlapec, ktorý má detskú mozgovú obrnu, a aj napriek svojmu zdravotnému znevýhodneniu ho Viki a aj jeho spolužiaci prijali medzi seba. S Viki chodia spolu do triedy už od škôlky. V tom čase Ivko nevedel behať, len s pomocou špeciálneho chodítka, jeho reč bola nezrozumiteľná a ruky ho vôbec neposlúchali, ale deti sa mu nikdy nesmiali. Pýtali sa, kedy bude behať, ale nie s posmechom, skôr zo zvedavosti.
Ivko navštevuje bežnú základnú školu tak ako zdravé deti. Jeho nohy sú stále slabšie ako nohy jeho spolužiakov, preto nikdy na telesnej necvičí. Ruky nevedia tak pracovať s perom, aby mohol písať ako jeho spolužiaci, preto píše na počítači. Na čítaní mu to ide pomalšie a často mu nerozumie celá trieda. Na dlhšie prechádzky, do divadla a na výlety chodí vo vozíku, alebo v špeciálne upravenom kočíku pre nechodiace deti. Je celkom iný ako obyčajné deti, ale nikdy sa mu nikto nesmial, nenadával mu, naopak, má okolo seba len deti s obrovským srdcom, ako je VIKI. Deti, ktoré by mohli byť inšpiráciou aj pre dospelákov, pretože hľadajú spôsob, ako sa to dá, a nie výhovorky, prečo to nejde.
Na Deň detí Viki spolu s kamarátkami vymysleli, že Ivka dostanú na skákací hrad a chceli, aby sa šmykol na veľkej šmýkačke spolu s ním a zažil tak rovnakú zábavu, akú môžu prežívať ony. Ivko je menší ako dievčatá a váži asi tak ako baby. Bolo to milé prianie dostať ho hore, ale vôbec nie jednoduché. Ivko sám nevedel zdolať prekážky a dostať sa tak do výšky. Spoločne to skúšali z jednej strany, potom z druhej strany a stále to nešlo, ale Viki bola vytrvalá a nevzdávala sa. Vyšplhala hore ako prvá a ťahala Ivka za obe ruky, no stále to nedokázala. Zavolala si na pomoc spolužiačku a rozdelili si ťahanie. Jedna sa snažila vytiahnuť Ivka za ľavú ruku, druhá za pravú ruku, dole bola tretia spolužiačka, ktorá tlačila nohy hore, ale opäť bez úspechu.
Vrátili sa na pravú stranu skákacieho hradu a skúsili to tretíkrát, prišla im na pomoc Ema. Viki stála v strede prekážky a ťahala Ivka za trup. On sa oprel do kolien, Emka ho istila zdola a spoločne to konečne dokázali. Ivko sa mohol šmyknúť tak ako zdravé deti a vychutnať si to rovnako ako všetci, nie len dole skákať na kolenách. Spoločne s Viki sa šmykli v objatí a ich úsmev a radosť v tvárach bol svedectvom ozajstného šťastia, priateľstva a dôkazom, že ten text v prianí neboli len prázdne slová.
Dnes po troch rokoch integrácie je Ivko súčasťou veľkého kolektívu, kde je spolu s ním 26 detí. Vie, že je iný, ale nemusí každý deň vysvetľovať a dokazovať, že aj on si zaslúži mať obyčajný život. A to práve vďaka deťom, ako je VIKI. Každé dieťa by si zaslúžilo mať svoju Viki. Osobu, o ktorú sa vieme v ťažkých časoch oprieť. Kamaráta, čo tu bude vždy pre nás.
List napísala Ľubica Porubcová, Ivankova matka, skutok vykonala Viktória Trubanová a kolektív detí v šk. roku 2023/2024, žiaci 2. A triedy, Základná škola s materskou školou, Malonecpalská ulica 206/37, Prievidza, 971 01