Záchrana ľudského života

V kategórii: List A - Libor duchaprítomne zachránil život vlastnej mame

Libor je spolužiak mojej dcéry. Od malička je to veľmi milý a empatický chlapec, ochotný vždy pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Určite si však nikdy nepomyslel, že raz bude musieť pomôcť a zachrániť život tej, ktorá mu ho dala – vlastnej mame. 

Celé sa to udialo v lete minulého roku. Bolo krásne počasie, ktoré väčšina ľudí využila na prácu v záhrade či rodinné grilovačky. Liborova mama Saška pracovala v záhrade za domom a rozhodla sa, že ešte pokosí trávnik. Záhrada bola veľká, kosačka elektrická a aby Saška dosiahla všade, kam treba, musela použiť predlžovačku. Pri manipulácii s kosačkou však prišlo k poruche a Sašku zasiahol elektrický prúd. Keďže nebola obutá, 220 voltov prechádzalo celým jej telom a ona nebola schopná kábel pustiť. Zostávalo jej jediné: kričať a dúfať, že jej niekto príde na pomoc. Po chvíli vybehol von vtedy 14-ročný syn Libor. Saške už dochádzali sily, nevládala už ani hovoriť a v hlave jej preblesklo len to, aby sa jej syn nechytil a elektrina nezasiahla aj jeho. Nedokážem si ani predstaviť, ako sa musela cítiť, bojovať o svoj život a báť sa aj o život svojho dieťaťa. Libor si však zachovall chladnú hlavu a pragmatické myslenie a rýchlo konal. Odpojil kosačku z elektriny, mame poskytol prvú pomoc. Lekári v nemocnici skonštatovali, že mamu zachránil o minútu dvanásť, keby prišiel neskôr alebo váhal, čo urobiť, už by mohlo byť neskoro. 

Deň, v ktorý sa to stalo – 19. august, považuje Saška za svoje druhé narodenie a tento rok v ten istý deň dokonca plánuje upiecť tortu a svoje druhé „narodeniny“ osláviť aj so synom a zvyškom rodiny. 

List napísala Petra Horinková, pedagogička, skutok vykonal Libor Bolebruch, v šk. roku 2023/2024, žiak 9. triedy, ZŠ s MŠ Pionierska 697, Gbely

V kategórii: List B - Statočná Mia zachránila svoju maminu

Chcem Vám predstaviť našu Miu. Je to veselé a hlavne starostlivé dievčatko. Jej príbeh sa stal v pondelok 13. 11. 2023. Maminka ráno vstala, zobudila svoje deti – dcéru Miu a syna Adriána do školy. Spravila im desiatu ako každé ráno a keď im chcela spraviť pitie, zrazu si necítila ľavú ruku a nevedela ani chytiť fľašku do ruky. Mala pocit, že niečo nie je v poriadku – aj keď ju nič nebolelo. Mia si hneď všimla, že sa s maminkou niečo deje. Prišla k nej a spýtala sa jej, či je v poriadku. Keď jej maminka chcela odpovedať, nedalo sa jej a vtedy Mia vykríkla: „Mami, klesol ti kútik na ústach. Volám sanitku!“ Maminka už nevedela rozprávať, len niečo nezrozumiteľné jej vyšlo z úst. Veľmi sa zľakla, ale Mia nestratila rozvahu a v tej chvíli neukázala žiadny strach. Okamžite volala lekársku pomoc. Rozprávala sa s dispečingom, ako keby to robila každý deň. Povedala, ako sa volá, kde býva, komu volá pomoc a z akého dôvodu. Jej brat Adrián zatiaľ čakal pred domom na príchod záchranárov. Po príchode záchranky a po prvotných vyšetreniach bola určená diagnóza – mozgová porážka. Záchranár pri odchode pochválil Miu za odvahu, pretože máloktoré 8-ročné dieťa vie takto perfektne zareagovať a tým zachrániť život dospelému človeku, ktorý si nedokáže sám zavolať lekársku pomoc. Mia je naša malá-veľká hrdinka, ktorá zachránila život svojej maminke. Pri tejto diagnóze je najdôležitejšie do 3 hodín zavolať pomoc. Maminka sa môže poďakovať svojej dcére Mii za to, že sa z toho nešťastného rána dostala bez následkov. Teraz žije úplne normálny život. 

List napísala Mgr. Katarína Hanzlíková, triedna učiteľka, skutok vykonala Mia Bakošová, v šk. roku 2023/2024, žiačka 3. triedy, ZŠ s MŠ Trnovec nad Váhom č. 302

V kategórii: List C - Vincent poskytol pomoc zranenému kamarátovi

Rozhodol som sa napísať príbeh o mojom kamarátovi a zároveň spolužiakovi, ktorý mi svojím spôsobom zachránil život. Moje meno je Dávid a mám 12 rokov. Jeden obyčajný piatok popoludní sme sa spolu s Vincentom, tak sa totiž volá môj záchranca, rozhodli ísť bicyklovať na „pump track“ dráhu v našom meste. Odrazu som sa ocitol na zemi a na mne ležal bicykel, riadítka z neho mi prerazili slabinu. So strašnou bolesťou v oblasti brucha som sa nedokázal ani pohnúť a ani kričať. Vincentovi som len naznačil a v skratke povedal: „... krv... a pomoc.“ Rýchlo dobehol, a keď zbadal, že mám otvorenú ranu, snažil sa vyhľadať pomoc, no v okolí nikto nebol. Nakoniec mu napadlo, že blízko sídli záchranná služba, tak neváhal a utekal im doslova búchať na dvere, ani na chvíľu nezaváhal a nespanikáril. Našťastie záchranári neboli na výjazde, a tak mi utekali podať prvú pomoc. Vincent ako správny kamarát utekal na bicykli aj ku nám domov povedať rodičom, čo sa stalo, keďže sme so sebou nemali ani telefón. Záchranka ma odviezla aj s maminou do nemocnice, kde ma museli v ten večer operovať, lebo som mal vnútorné poranenie brucha až do hĺbky 15 cm, strašne to bolelo, a tak strašne som sa bál, ale vôbec som neplakal, držal som sa, bol som statočný. Operácia trvala skoro dve hodiny a v nemocnici som strávil päť dní, no doba liečenia bola dlhšia, no už v pohodlí domova. Všetko som to, našťastie, zvládol, a nemal som poškodený žiadny orgán. Vincent ma navštívil vždy, keď mal čas, lebo je dosť vyťažený, má veľa záujmov a krúžkov, a nosil mi úlohy. Všetci sa zachovali ku mne solidárne a musím poďakovať viacerým ľuďom, aj tým v záchranke, aj v nemocnici, aj mojim rodičom a príbuzným, učiteľom, že stáli pri mne, no hlavne kamarátovi Vincentovi, že nestratil duchaprítomnosť a zachoval sa ako správny kamarát. Je to proste hrdina, a týmto sa naše kamarátstvo utužilo, a hlavne máme z toho trochu aj ponaučenie, že život je veľmi krehký a musíme si na seba dávať väčší pozor. Ďakujem za všetko!

List napísal Dávid Michálik, v šk. roku 2023/2024, žiak 6. triedy, ZŠ s MŠ Krivec 1355, Hriňová, skutok vykonal Vincent Eliáš Sybila, v šk. roku 2023/2024, žiak 6. triedy, ZŠ s MŠ Krivec 1355, Hriňová

V kategórii: List D - Aneta zachránila život svojmu dedkovi

Minulý rok mal môj dedo infarkt. Práve vtedy, keď sa to stalo, spala som u neho. Keď som sa prezliekala, počula som ho ťažko dýchať, zakašľal a začal sa dusiť. Keď som prišla, našla som ho na zemi. Okamžite som pribehla a kontrolovala som, či dýcha. Dýchal, ale veľmi ťažko. Nevedela som, čo mám robiť, ale vedela som, že mu ide o život. Snažila som sa deda prebrať, ale, bohužiaľ, bol v bezvedomí. Rýchlo som mu vzala telefón a vytočila číslo 112 a tí ma prepojili na záchranárov. Teta, ktorá sa so mnou rozprávala, mi poradila skontrolovať dýchanie. Moja odpoveď bola, že dýcha, ale je v bezvedomí. Povedala mi: „Pomoc je už na ceste.“ Neviem, ako dlho to trvalo, ale pre mňa to bola neskutočne dlhá doba. Naraz však dedo prestal dýchať. Teta zo záchrannej služby, ktorá bola so mnou spojená cez telefón, sa ma opýtala, či viem, čo je to KPR. Síce som vedela, ale myslela som si, že nie som na to dosť silná. Sama seba som povzbudila, že musím byť silná a skúsiť to, lebo som vedela, že môžem prísť o deda. Asi 30-krát som mu zatlačila na hruď, potom 2 vdychy, lenže dedo nereagoval a po záchrane nebolo ani stopy. Plakala som, bola som veľmi unavená ale vedela som, že to nemôžem nechať tak. Teta mi stále hovorila, čo mám robiť a o pár minút na to prišla záchranka. Povedali mi, že keby som nepokračovala v KPR, tak môj dedo by to neprežil. Ale našťastie prežil a bol hospitalizovaný. Dodnes je to pre mňa nezabudnuteľný príbeh.

List napísala a skutok vykonala Aneta Balážová, v šk. roku 2023/2024, žiačka 7. triedy, ZŠ s MŠ Demänovská ulica 408/4A, Liptovský Mikuláš