Cena Sašky Fischerovej – Malý Veľký čin

V kategórii: List A - Malé skutky prvákov s veľkým srdcom

Každé dieťa si zaslúži byť súčasťou kolektívu, cítiť sa prijaté a chápané. Niektorí však potrebujú viac času, aby našli odvahu prehovoriť. Taký bol aj Ondrejko – chlapček, ktorý v škôlke nerozprával. Deti si mysleli, že slová mu unikajú, že ich nepozná, nevie rozprávať. Keď nastúpil do školy, začal sa cítiť medzi spolužiakmi istejšie. Hoci stále mlčal, jeho strach pomaly ustupoval. Jedného obyčajného školského dňa sa však stalo niečo výnimočné. Počas prestávky si deti skladali slabiky na koberci. Ondrejko si ich zobral do rúk a v tichosti si čítal. Vtedy sa spolužiačka Magduška naklonila k nemu a ukázala mu jednu slabiku: „Ondrejko, čo je toto?“ veselo sa spýtala. V tej chvíli sa stalo niečo neuveriteľné – z úst Ondrejka vyšlo tiché „SE!“ Deti zamrzli od prekvapenia a ešte viac spozorneli. Neverili vlastným uškám. Janko, Matvii, všetci sa pridali a ukazovali mu ďalšie slabiky: ,,ME, VU, JO!“ A on im síce bojazlivo, ale potichučky skutočne odpovedal. Pani učiteľka pozorovala túto chvíľu s dojatím. Nerušila ich, pomaličky sa k nim približovala a iba počúvala. Slzy jej stekali po lícach, ale boli to slzy radosti a šťastia. V ten deň deti pochopili, že ich spolužiak rozpráva, len potrebuje viac času, odvahy a podpory. Pomohli mu tak, ako len deti vedia – spontánne, s láskou a bez očakávania. A práve o tom je detský čin roka – o sile malých skutkov, ktoré menia životy. Stačí málo, a predsa je to niečo obrovské. Tak ako to urobili spolužiaci Ondrejka – bez veľkých slov, ale s veľkým srdcom.

List napísala Mgr. Ľuba Balajová, pedagogička (tr. učiteľka aktérov skutku); skutok vykonali Magda Petrová, Ján Martiška, Matvii Skrypka, v šk. roku 2024/2025, žiaci 1.A triedy , ZŠ s MŠ Jána Lipského, Trenčianske Stankovce 405

V kategórii: List B - Ako deti objavili poklad priateľstva

Niekedy sa stane, že sa trieda žiakov zmení na „opičky škoričky“. A ako to už u takých opičiek chodí, veľmi rady a často sa škriepia o všetko, napríklad o banány. A tak sa i v našej triede stalo, že sme sa i my jedného krásneho dňa začali škriepiť. Ale nie o banány, ale o kamarátov. Zrazu chcel byť každý hlavou triedy, mať jedného kamaráta iba pre seba a triedna kolektívnosť bol pre nás neznámy pojem. Tieto škriepky sa zrazu začali ukazovať stále častejšie a častejšie. Aj na školských didaktických hrách. Naša trieda 2. B nevedela pracovať ako kolektív, ale iba ako jednotlivec, každý sám za seba. Niet sa teda čomu čudovať, že naša trieda skončila na poslednom mieste. A tak nám ostali iba oči pre plač a otázka: „Prečo sme skončili poslední?“ Ja, ako pani učiteľka, som však asi ako jediná vedela odpoveď na túto otázku. Zatiaľ sme totižto neobjavili poklad priateľstva. „Poklad? Ten musíme nájsť!“ zaznela odpoveď druháčikov. A tak sme ho spoločne začali hľadať. Zaradili sme ranné kruhy, Ježiško nám priniesol interaktívne vzdelávacie spoločenské hry, ktoré sme začali spoločne hrávať cez prestávky a od našich starších kamarátov z krúžku šikovných rúk sme dostali uháčkovaného macíka Smejka, ktorý na nás dával pozor a stal sa jedným z nás. Každý deň sme mu hovorili naše radosti, ale aj starosti. Snažili sme sa, aby mal z nás ako z triedy vždy radosť a nie strach a smútok. Úplný zlom však v našej triede nastal, keď k nám do triedy zavítal ujo vírus a veľa z nás ochorelo. Boli to tri týždne ako na hojdačke. Niekto sa uzdravil, iný ochorel a tak to šlo stále dookola. Až vtedy sme naozaj pochopili, že mať veľa priateľov znamená mať radosť. Pretože, aj keď jeden z nás ochorie a chvíľu v škole nie je, stále je tu ten druhý. A tak sme celý školský rok hľadali poklad priateľstva a nakoniec sme ho aj úspešne našli. Či nám ho pomohol nájsť ujo vírus, alebo sme ho našli preto, lebo sme sa úprimne o to usilovali, zostane záhadou. Ale jedno vieme, už nechceme byť len 21 žiakov, ale 21-členný tím, ktorý drží vždy spolu.

List napísala Lenka Rišová, pedagogička; skutok vykonal kolektív žiakov, v šk. roku 2024/2025, žiaci 2. triedy, ZŠ Rosina č. 624

V kategórii: List C - Dominik poslal mladšiemu bratovi stavebnicu Lego do nemocnice

Všetko sa to začalo cez víkend. Lukiho bolelo hrdlo a necítil sa vôbec dobre. Rodičia rozmýšľali, či majú ísť na pohotovosť ale nakoniec ocino vzal Lukiho k pediatričke. Lekárka mu povedala, že má angínu, a predpísala mu antibiotiká. Na chvíľu sa zdalo, že sa to zlepšuje, ale už v utorok sa na Lukíkovom tele objavili malé červené bodky – petechie, čo sú drobné kožné výrony. Mamina hneď vedela, že niečo nie je v poriadku. Po rýchlej návšteve lekára ho poslali do nemocnice, kde mu urobili všetky potrebné vyšetrenia. Lekári sa rozhodli, že tam musí zostať, aby ho mohli dobre sledovať a liečiť. V nemocnici sa však Luki veľmi nudil. Nemal tam žiadne hračky a bolo mu smutno. Preto som sa rozhodol, že mu pošlem svoju Lego stavebnicu. Keď ju dostal, bol naozaj šťastný a veľmi si to vážil. Poslal mi dve správy – jednu ďakovnú a druhú trochu smutnú. Veľmi ho začali bolieť nohy a petechie sa zhoršovali. Veľmi som sa o neho bál. Spolu s ocinom sme išli za Lukim na návštevu a priniesli sme mu nové dieliky do Lega, aby sa zabavil. Povzbudzovali sme ho a snažili sme sa ho rozveseliť. Neviem, ako to všetko dopadne, ale verím, že sa Luki uzdraví a čoskoro budeme všetci spolu, šťastní a zdraví.

List napísal a skutok vykonal Dominik Holbus, v šk. roku 2024/2025, žiak 3. triedy, ZŠ Andreja Hlinku, ul. Černovských martýrov 29, Ružomberok

V kategórii: List D - Jeden za všetkých, všetci za jedného

V našej triede sa stretávajú výborní športovci, nadaní matematici, talentovaní hudobníci a aj šikovní jazykári, no najkrajšie na mojej triede je to, že aj keď sú ako jednotlivci súťaživí, dokážu vytvoriť silný kolektív, ktorý si navzájom pomáha, dôveruje a podporuje sa. Na konci tohto školského roka sa opäť uskutočnil Beh olympijského dňa, pri ktorom triedne kolektívy odbehnú spolu jedno kolo na našej bežeckej dráhe. Dôležité nie je len meranie času, ale aj to, aby dobehli všetci žiaci v triede, pretože stopky sa zastavia, až keď cieľovú čiaru prejde aj ten posledný, najpomalší žiak. Tento rok sa pre nás beh stal výnimočným. Moji ôsmaci štartovali ako predposlední a s napätím sledovali, ako bežia ostatné triedy. Naša trieda má jedného žiaka, Alexa, ktorý nepatrí medzi najrýchlejších. Jeho telesná schránka mu nedovoľuje dosahovať excelentné športové výkony, avšak jeho odhodlanie a chuť zúčastniť sa sú obdivuhodné. Nikdy sa nevyhovára na svoju nadváhu a vždy sa snažil podať maximálny výkon. Ostatní žiaci si uvedomovali, že Alex dobehne ako posledný, a tak prišli za mnou s nápadom: „Pani učiteľka, my nebudeme bežať ako ostatní. Pozrite sa, oni sa predbiehajú, ale nakoniec musia čakať na toho, kto je posledný.“ Zvolali si improvizovanú poradu a rozhodli sa: „Alex, ty pobežíš prvý a my všetci ostatní za tebou. Takto dobehneme všetci naraz.“ Na Alexovej tvári bolo vidno prekvapenie, vedel, že jeho spolužiaci sa budú musieť brzdiť kvôli nemu. Keď sa postavil na štartovaciu čiaru, bol odhodlaný podať svoj najlepší výkon. Po zakričaní „štart“, Alex vyrazil vpred a bežal najrýchlejšie, ako vedel. Ostatní bežali buď vedľa neho, alebo za ním; nikto sa nepredbiehal, ale všetci sa navzájom podporovali. Bolo počuť povzbudzovanie: „Pridaj, poď, dokážeš to!“ A Alex to naozaj dokázal. Napriek tomu, že nepatrí k najrýchlejším športovcom triedy, svojím odhodlaním a podporou od svojich spolužiakov ukázal, aké je skutočné priateľstvo a súdržnosť. Hoci on určoval tempo celej triedy, čas, ktorý dosiahli, bol rovnako dobrý ako čas ostatných tried... Moji žiaci síce nezískali ocenenie za najrýchlejšie odbehnuté kolo, ale ja som nikdy na nich nebola pyšnejšia... 

List napísala Mg. Martina Horváthová, pedagogička; skutok vykonal kolektív žiakov, v šk. roku 2024/2025, žiaci 8. triedy, ZŠ Diviaky nad Nitricou 121

V kategórii: List E - Milanka vedie Krúžok prvej pomoci

Milanka je nadšenkyňa Červeného kríža, cez víkendy chodila na ich kurzy „načúvať“ a robiť figurantku pri výuke. Milanka dotiahla na kurz aj mňa, svoju triednu učiteľku. Po absolvovaní kurzu dostala nápad, aby sme na škole otvorili krúžok, kde budeme spolužiakov učiť, ako prvú pomoc poskytnúť. Milanka vedie krúžok sama pod mojím dohľadom a s mojou pomocou. Zabezpečuje pomôcky na výuku, ktoré vyzerajú ako ozajstné odpadnuté prsty, krv, zlomeniny a pod. Naučila žiakov dávať KPR na profesionálnej figuríne, ktorá je jej vlastná. Takto šíri svoje vedomosti medzi spolužiakmi a obetuje svoj voľný čas, aby ich mohla naučiť, ako zachrániť život.

List napísala RNDr. Andrea Kozáková, pedagogička, skutok vykonala Milana Zvierieva, v šk. roku 2024/2025, žiačka 8. triedy, ZŠ Školská 257, Dunajská Lužná