Dobrý nápad

V kategórii: List A - Olympiáda v dome seniorov, v ktorej víťazí srdce

Simon z 5. B miluje šport. Dokonca sa tento rok dostal až na olympiádu do Paríža – nie ako súťažiaci, ale ako divák. Vidieť olympionikov v akcii ho nadchlo. Ale to, čo prišlo potom, bolo ešte silnejšie než všetky medaily sveta. Simon a jeho spolužiaci totiž pravidelne navštevujú domov dôchodcov. Chodia tam tvoriť, čítať, hrať spoločenské hry a prinášať smiech, nadšenie, hravosť a ako hovoria starkí, ozajstný život tam, kde už občas chýba. V rozhovoroch po olympiáde si všimli u ľudí v domove dôchodcov niečo výnimočné. Oni naozaj žili športom! Fandili, komentovali, prežívali každý výsledok. A v ich očiach bolo vidieť aj túžbu – tiež si raz zasúťažiť. Lenže ako? Veď väčšina z nich je imobilná, mnohí z vozíka ani nevstanú. Navyše, kto by už robil olympiádu v domove dôchodcov? Simon si povedal: My! A spolu so spolužiakmi ju aj pripravili. Dianka s mamou dokázali zohnať peniaze na materiál a športové pomôcky a všetci v triede si rozdelili úlohy a pripravovali, vymýšľali, skúšali, tvorili... S pomocou svojich rodičov vybavil skutočné prekvapenie – dvoch olympionikov: kanoistu Mateja Beňuša a strelkyňu Zuzku Štefečekovú. Tí prišli rovno medzi starkých – nielen ako hostia, ale ako skutoční rozhodcovia. V deň, keď mali vyštartovať do domova, v ich škole nahlásili bombový útok, a tak museli rýchlo opustiť školu. Nestihli vziať ani medaily, diplomy a bodovacie tabuľky, ba ani športové materiály, ktoré pripravili, a museli von. Chvíľu sa zdalo, že budú musieť starkých sklamať. No potom si povedali, že ich to nezastaví a do domova sa vybrali len tak, ako boli. S nadšením a odhodlaním. Medzitým sa podarilo pani riaditeľke a mamičke jedného z detí zo školy dostať pripravené veci a doniesť ich do domova tesne pred začiatkom hier. A Olympiáda radosti zo života sa mohla začať. Deti z 5. B rozložili po domove súťažné disciplíny, prispôsobené starkým. Strieľalo sa z nerfiek (s pomocou detí), hádzali sa šípky, hrali sa pohybové hry, ba dokonca sa aj tancovalo – s vozíkmi, chodítkami, a hlavne s úsmevom. Deti neboli len organizátori – boli navigátormi, parťákmi, oporou. Podržali ruku, keď bolo treba zamieriť. Podopreli chrbát, keď bolo treba vyrovnať sa. Požičali svoju silu, ale hlavne radosť. Starkí si mohli ohmatať ozajstné olympijské medaily, porozprávať sa s olympionikmi a cítiť sa ako víťazi. A to doslova – každý jeden dostal zlatú medailu, ktorú deti vyrobili s nápisom: Som víťaz, a tričko s logom olympijských hier, podpísané športovcami. A víťazmi sa stali aj deti. „Bolo krásne vidieť ich radosť, keď starkí dali gól alebo trafili cieľ,“ povedal Simon. Seniori ďakovali na záver a niektorí mali slzy v očiach, iní ich nevedeli zadržať. „Pomohli ste nám cítiť sa opäť tak živo a dali nám možnosť vychutnať si, že ešte stále za niečo stojíme. Že nie sme len niekde na konci, ale že nám ešte niekto verí a že aj my dokážeme všeličo, čo o sebe ani netušíme.“ „Boli dnes naozaj takí olympionici. Prekonávali svoje rekordy vo všetkom. A my sa fakt tešíme, že sme mohli to všetko pre nich pripraviť a ešte byť aj ich fanúšikovia.“

List napísala Ľubica Noščáková, pedagogička; skutok vykonal Simon a kolektív žiakov, v šk. roku 2024/2025, žiaci 5. triedy, CZŠ Narnia, Beňadická 38, Bratislava

V kategórii: List B - Aničkin BOX „SOS desiata“

Anička, milá usmievavá tretiačka, vždy pozitívne naladená, citlivá, vnímavá, múdra, šikovná, priateľská a hlavne vždy pripravená pomôcť. Hodina čítania... Žiaci čítali príbeh, neskôr prebehla diskusia o tom, čo by chceli, po čom túžia, čo by si kúpili, ak by mali nekonečne veľa peňazí... Všetci spolužiaci sa hlásili, chceli luxusné auto, prepychový dom, motorku, najkrajšie šperky či šaty... len jeden sa nehlásil... nechcel odpovedať... po chvíľke presviedčania pani učiteľky sa Emil nesmelo vyjadril... „Jedlo... kúpil by som si jedlo. Veľa jedla...“ smutne dodal. Všetci stíchli, zamysleli sa nad tým, čo počuli... nastalo zvláštne ticho... Jedlo??? Veď to nie je nič výnimočné, preblesklo im v hlavách... no je to tak... Diskusia sa obrátila nečakane iným smerom, aké priority sú naozaj pre nás dôležité... Vyučovanie sa skončilo... Odchádzali sme domov so zmiešanými pocitmi, otázkami v hlave, či je toto v tomto storočí možné!!! Žiaľ, áno... deti neklamú, sú úprimné, až sa to niekedy ťažko spracováva. Nasledujúce ráno prišla do triedy Anička, niesla plnú náruč jedla, croissanty... s úsmevom na tvári zvolala: „Pani učiteľka, toto je pre deti, aby nikdy neboli v škole hladné!!! Tešila sa... A tak sme vytvorili v triede 3. B náš BOX „SOS desiata“ – pre každého, kto je hladný, nemá desiatu alebo ju iba zabudol doma. Nápad, ktorý potešil všetkých a hlavne spolužiaka Emila. Tá naša Anička má dobré srdiečko, zhodli sme sa všetci.

List napísala Mgr. Katarína Barancová, pedagogička; skutok vykonala Anna Mária Súčová, v šk. roku 2024/2025, žiačka 3. triedy, ZŠ Pribinova 34, Trebišov

V kategórii: List C - Naďka a Daška pripravili zbierku pre psíkov z útulku

Vianoce by mali byť o láske, spolupatričnosti a dobrote a dvom žiačkam Naďke a Dáške z našej školy sa podarilo pripomenúť, o čom naozaj sú pravé Vianoce. V ich triede je každoročne zaužívaný milý zvyk – deti si losujú mená a navzájom si darujú drobnosti na triednej besiedke. Tento rok však prišla zmena. Dve dievčatá, ešte len piatačky, ale s veľkým a citlivým srdcom, si položili otázku, ktorú sa mnohí dospelí ani neodvážia vysloviť: Naozaj potrebujeme ďalšie darčeky? Povedali NIE. Nie darčekom, ktoré rýchlo skončia zabudnuté na poličke. Nie zbytočnému nakupovaniu. Nie preto, že by nechceli dávať – práve naopak. Chceli dať viac. Chceli dať zmysel. A tak vznikol ich nápad – zbierka pre psíkov z útulku. Tiché gesto, ktoré však skrývalo nesmierne veľké srdce. Vyrobili si vlastnú krabičku, oslovili spolužiakov, trpezlivo vysvetľovali, prečo sa rozhodli inak. A keď nastal deň triednej besiedky, nesedeli pod stromčekom s balíčkom v ruke. Sedeli ticho, bez darčeka – ale so srdcom plným radosti, že pomáhajú tam, kde je to naozaj potrebné. Za vyzbierané peniaze nakúpili granuly, maškrty a spolu ich zaniesli do útulku. Nešli tam len „odovzdať veci“ – išli tam darovať aj seba. Svoj čas, svoju energiu, svoj súcit. Venčili psíkov, hladkali ich, hrali sa s nimi. Pre jednu z dievčat to bola prvá skúsenosť – a hoci sa najprv bála, odhodlala sa. Urobila krok do neznáma – pre niekoho iného. Druhá z nich už útulok poznala, navštevuje ho s rodičmi. A tak sa stali tímom – jemným, ale silným. A potom prišiel nezabudnuteľný okamih – psík Puding, malý neposedník, sa zamotal do vôdzok a utekal, čo mu labky stačili. Dievčatá sa nezľakli. Bežali za ním rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, smiali sa aj báli zároveň – no Pudinga nakoniec s úsmevom chytili. A keď sa upokojil, len tak ho hladkali v tichu. V tom tichu, ktoré má väčšiu hodnotu ako stovky slov. Ich príbeh nie je o tom, že niečo „urobili správne“. Je o tom, že cítili. Že videli potrebu tam, kde sa iní nepozerali. Že vo svete, kde deti túžia po najnovšom mobile či slúchadlách, ony túžili po jedinom – urobiť niekomu radosť, kto im to možno nikdy neopätuje. Ich skutok bol tichý, nenápadný, ale nesmierne veľký. Dobrý čin nie je o veku ani veľkosti – je o odvahe cítiť a konať. 

List napísala Mgr. Svetlana Sarvašová, pedagogička; skutok vykonali Naďka Csabová a Daška Kováčová, v šk. roku 2024/2025, žiačky 5. triedy, ZŠ Haličská cesta 1493/7, Lučenec

V kategórii: List D - Siedmaci pozvali na výlet deti z detského domova

Keď sme v septembri začali školský rok, ani vo sne nám nenapadlo, že sa nám podarí zorganizovať akciu, pri ktorej zažijeme silu komunity v praxi. Celé to začalo na Vianoce, kedy sa dejú skutočné zázraky. Počas školských vianočných trhov mali žiaci svoje stánky s výrobkami a každý stánok si zvolil, kam poputujú vyzbierané peniaze. Nápady to boli všetky krásne a nezištné. Žiačky z druhého stupňa sa rozhodli, že finančný výťažok venujú Centru pre deti a rodiny v Kolíňanoch. Čas letel a my sme rozmýšľali, na aký účel tieto peniaze použiť. Dostali sme nápad, že deti z detského domova pozveme na výlet. Pán riaditeľ ponuku s radosťou privítal a my sme mohli spoločne vyraziť za dobrodružstvom. Deti sa zoznamovali pri spoločných aktivitách a turistike. Po návrate z rozhľadne sme sa tešili na opekačku, spev, užívali si nádhernú prírodu, krásny potok a jeden druhého. Pre naše deti to bol nový druh zážitku, avšak pochopili, že budeme náš čas a pozornosť venovať deťom, ktoré nemali v živote také šťastie ako my, preto sa musíme k nim aj k sebe navzájom správať ohľaduplne. Teória je jedna vec, ale keď príde na "lámanie chleba," ukáže sa, ako danú lekciu zvládli. Naše Makovičky nesklamali, starší pomáhali mladším, hrali futbal, hojdali ich v sieti a rozprávali sa s nimi. Dali im práve to, čo im tak veľmi chýba - pozornosť a záujem. V tejto situácií obstáli lepšie, ako niektorí dospelí, pretože aj keď pochádzame z iných pomerov, na konci dňa sme všetci rovnakí ľudia.

List napísala Jarmila Fridrichová, pedagogička; skutok vykonal kolektív detí, v šk. roku 2024/2025 žiaci Súkromnej ZŠ Makovičky, Baničova 14, Nitra

V kategórii: List E - Petrík pomáha svojimi maľovanými obrazmi

Som mama 11-ročného chlapca Petríka. Petrík od svojho útleho detstva rád kreslí a maľuje. Táto jeho záľuba sa vyšplhala až tam, že už niekoľko rokov maľuje obrazy na plátna. Vytvoril si svoj vlastný štýl, taký hravý, farebný, no hlavne taký „petríkovský“. Týmito svojimi dielami pravidelne niekomu pomáha, a to buď dražbou svojich obrazov, alebo priamym predajom. Peniažky potom venuje niekomu, kto ich potrebuje. Jeho pomoc tým, ktorí to potrebujú, pretrváva už roky, a som rada, že z neho vyrastá dobrý človek. Človek, ktorý má svoje srdiečko na dobrom mieste. Viete, keď mal asi tak 5-6 rokov, maľoval svoj prvý obraz na plátno pre jedno dievčatko – Marínku, ktoré po zápale mozgových blán stratilo svoj zrak, a on sa ma opýtal, že keď ten obraz predáme a peniažky pošleme Marínke, či jej potom maminka kúpi taký sirup, aby znova videla. Nuž, až mi slzy vyšli pri tejto otázke. Bodaj by existoval taký sirup! Odvtedy namaľoval ešte množstvo obrazov, svojimi dielami prispel do rôznych dražieb pre choré deti. V platforme -  Spolu to dokážeme od roku 2020 sa pripojil do dražieb pre 4 deti s diagnózou SMA. Vydražili sa 4 jeho obrazy a prispel tak k liečbe malých bojovníkov. Okrem týchto štyroch detí pomohol aj ostatným, ktorí sa objavili vo výzvach tejto platformy, a chorým detičkám pridával svoje obrazy do dražieb. Taktiež každoročne už štvrtý rok maľuje pre seniorov vianočné mini obrazy, 5-6 kusov každé Vianoce. Petrík máva aj výstavy, na tej poslednej spolu s jedným pánom, ktorý prejavil záujem o jedno jeho dielo, pomohli spolu jednej mamičke, pre ktorú organizovala škola zbierku peniažkov na lieky. Tento pán si od Petríka kúpil obraz a peniažky za obraz putovali práve do zbierky pre túto mamičku. Som rada, že ho mám a že z neho vyrastá takýto úžasný človek, ktorý svojím talentom podporuje tých, ktorí to potrebujú.

List napísala Eleonóra Daxnerová, matka; skutok vykonal Petrík Daxner, v šk. roku 2024/2025, žiak 5. triedy, ZŠ Mostná 3, Nové Zámky