Pomoc ľuďom

V kategórii: List A - Druháčka Chiarka pomáha neznámej žene žijúcej na ulici

V jeden teplý letný deň slnko hrialo a my sme sa s mamkou prechádzali po meste. Zrazu som si na chodníku všimla staršiu paniu. Sedela tam sama, obklopená hromadou tašiek a všelijakých vecí. Vyzerala smutne a myslím, že bola aj hladná. Bola taká opustená, akoby na niečo čakala. Čakala na pomoc? Jedlo? Dobrých ľudí, ktorí si ju všimnú a pomôžu jej? Možno práve očakávala neznáme dievčatko, ako som ja, ktoré si ju všimne a bude jej chcieť pomôcť v rámci svojich možností. Hneď som potiahla mamku za ruku a poprosila ju, či by sme mohli „tete bez mena“ kúpiť niečo na jedenie z mojich našetrených peniažkov. Chcela som jej priniesť aj teplú deku, aby jej nebola zima. A tak sa začína môj príbeh. S mamkou sme zašli do obchodu a nakúpili bagety, vodu a všelijaké iné dobroty. Potom som sa mamky spýtala, či by sme nejako nevedeli pomôcť tete dostať sa preč z ulice, aby nemusela sedieť na chodníku. Mamka hneď zavolala na rôzne kompetentné miesta, kde by jej mohli pomôcť, ale narazili sme na ťažkosť. Teta nechcela ísť preč. Povedali nám, že bez jej súhlasu jej nemôžu pomôcť. Nevzdala som sa. S mamkou a mojou sestrou sme ju začali pravidelne navštevovať. Nosila som jej jedlo a vždy som jej nechala aj pár eur nech si môže kúpiť, čo potrebuje. Rozprávali sme sa. Teta je ale veľmi tajomná a veľa toho nenahovorí. Cítila som, že ju niečo, alebo niekto veľmi zranil. Možno to boli práve tí najbližší a teraz už len čaká. Veľmi ma trápi, že jej neviem pomôcť viac. Ale nevzdávam sa. Naďalej ju navštevujem, skúšam ju presvedčiť a hovorím jej o možnostiach, kde by mohla bývať a mať teplo. Zatiaľ jej pomáham len jedlom a drobnými peniazmi. Verím, že časom si získam jej dôveru úplne a podarí sa mi ju dostať z ulice, aby mala konečne, kde zložiť hlavu. Sľúbila som jej, že ju budem navštevovať a neopustím ju. Verím, že sa mi podarí tento môj dobý skutok dotiahnuť do šťastného konca. Tento môj príbeh trvá už takmer rok a verím, že bude mať celá situácia šťastný koniec.

List napísala a skutok vykonala Chiara Michaella Kiceľuk, v šk. roku 2024/2025, žiačka 2. triedy, ZŠ s MŠ Staničná 13, Košice

V kategórii: List B - Sila spolupatričnosti – Simonka pomáha susedovi

Ujo Miro z Černovej má už 80 rokov. Dlhé roky žil pokojný a naplnený život po boku svojej milovanej manželky Márie. Boli a sú nerozlučnou dvojicou – jeden pre druhého, v dobrom i zlom. Akúkoľvek činnosť robili spolu: varili, starali sa o rodinu, dom a záhradu, chodili na prechádzky, viedli dlhé rozhovory. Avšak jedného dňa sa všetko zmenilo. Jeho manželka, teta Mária, sa po bežnej lekárskej prehliadke vrátila s neľahkou správou – lekári jej diagnostikovali rakovinu žalúdka. Od toho momentu sa ich pokojný svet začal rúcať. Ich každodenný život bol naplnený nekonečnými návštevami nemocnice, chemoterapiou, únavou, ale aj strachom, čo prinesie budúcnosť. Ujo Miro, ktorý sám bojoval s vlastnými zdravotnými ťažkosťami, sa ocitol sám. V tejto najťažšej chvíli však vstúpila do jeho života osoba, ktorá všetko zmenila. Nenápadné dievča s veľkým srdcom – Simona – žiačka ôsmeho ročníka, počula príbeh o smutnom starčekovi z blízkeho okolia. Tento príbeh ju nezasiahol len z počutia a neostalo len pri ľútosti. Simonu k pomoci nepriviedol pokyn dospelých, ale úprimný súcit a túžba priniesť niekomu v ťažkých chvíľach svetlo do života. Rozhodla sa konať. Simona začala pravidelne navštevovať uja Mira, nie preto, že by ju niekto poslal, ale preto, že chcela. Najprv prišla len tak – porozprávať sa. A postupom času sa stala jeho oporou. Pomáhala s tým, čo už ujo Miro nezvládal. Napríklad vytrhávala burinu zo zarastenej záhrady, upratovala dvor, ukladala polená do drevárne, zametala chodníky, nosila nákupy, vynášala smeti, umývala okná. Okrem fyzickej pomoci, nikdy nezabudla na úsmev, na milé slovo, na otázku: „Ako sa dnes máte, ujo Miro?“ Simona o svojich pravidelných návštevách u uja Mira porozprávala aj medzi kamarátmi a spolužiakmi. Spolužiak Daniel sa rozhodol, že sa pri ďalšej návšteve pridá. Tak okrem manuálnej výpomoci v domácnosti sa všetci traja zvykli zahrať aj nejaké spoločenské hry a počúvali zaujímavé príbehy z mladosti a života uja Mira s tetou Máriou. Aj pedagógovia a rodina si všimli, ako veľmi táto pomoc pozitívne ovplyvnila Simonin prístup k starším ľuďom a jej vlastnú zrelosť. Pre uja Mira bola Simona viac než len pomocníčka. Bola ako jeho vnučka. Jej prítomnosť liečila. Vďaka nej sa ujo Miro znovu usmieval, začal sa tešiť na ďalší deň. Už nebol sám. Aj po náročnej operácii, ktorú teta Mária podstúpila, sa Simona nevzdala. Pokračovala vo svojich návštevách, prinášala do ich domácnosti radosť a pocit, že na tomto svete ešte stále existuje dobro. Príbeh uja Mira a Simony je to príbeh o nezištnej láske k druhému človeku, o úcte k starším. O sile, ktorú v sebe môže niesť aj mladý človek. Je to príbeh o tom, ako jedno dievča zmenilo život jedného starčeka. Pedagógovia a žiaci sme sa rozhodli zapojiť do pomoci ľuďom v núdzi, ktorí žijú v okolí našej školy, aby sme im aspoň malými skutkami priniesli radosť a pocit spolupatričnosti. 

List napísala Ľubomíra Erdoganová, pedagogička; skutok vykonala Simona Leštinská a Daniel C. Š. Senyonga, v šk. roku 2024/2025, žiaci 8. triedy, ZŠ Černovských martýrov 29, Ružomberok-Černová

V kategórii: List C - Violka duchaprítomne zareagovala a pomohla nevidiacemu pánovi

Raz som sa prechádzala po meste so svojou mamou a sestrou Laurou. Trochu som sa od nich vzdialila a začala si obzerať obchod s hračkami. Zrazu okolo mňa prešiel nevidiaci muž. Všimla som si, že nemá ani bielu palicu, ani vodiaceho psa. Rýchlo som sa vydala za ním, aby sa mu nič nestalo. Po chvíli zabočil z uličky a vyšiel na priechod pre chodcov. Nevedela som, či tam chcel ísť úmyselne, alebo zablúdil, ale musela som rázne zakročiť – mohol ho zraziť automobil! Rozbehla som sa za ním, keď som zrazu začula známy hlas: „Viola, kde si!?“ Mama ma chytila za ruku a povedala: „Už stačí! Ty si tu beháš po meste a ja ťa hľadám.“ Vtom som sa jej  vytrhla z ruky a opäť sa rozbehla. Nevidiaci práve prechádzal cez priechod a takmer ho zrazilo auto, hoci bol na priechode pre chodcov. Posotila som ho na druhú stranu cesty a zachytila ho, aby nespadol. Poďakoval sa mi a po chvíľke sme sa dali do reči. Zistila som, že sa volá Matej. Vzápätí pribehla zadýchaná mama s Laurou. Keď ma mama uvidela s nevidiacim, chcela sa mi ospravedlniť, že sa na mňa predtým hnevala. Povedala, že už pôjdeme domov, a tak som sa musela s Matejom rozlúčiť. Stali sa z nás priatelia.

List napísala a skutok vykonala Violka Šimjak, v šk. roku 2024/2025, žiačka 3. triedy, ZŠ Andreja Hlinku, Ružomberok

V kategórii: List D - Pomoc tete Alici – príbeh ľudskosti s menom „Krídla láskavosti“

Tieto deti už od malička prejavujú empatiu a ochotu pomáhať, čo sa formovalo aj vďaka ich triednemu kolektívu. Majú medzi sebou dvoch spolužiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, z ktorých jeden je autista. Roky im už prirodzene pomáhajú. Spočiatku to išlo pod vedením triednej učiteľky, no dnes už samy vyhľadávajú príležitosti, ako byť užitoční. Ich prvé spoločné kroky v pomáhaní smerovali k žiackym enviroprojektom, do ktorých sa s radosťou zapájali. Ich túžba pomáhať dnes už prerástla do niečoho hlbšieho – chceli byť prospešní konkrétnym ľuďom. A tak vznikla myšlienka pomoci starším ľuďom v obci. Vtedy si spomenuli na tetu Alicu – pani, ktorá po vážnej autonehode ostala pripútaná na invalidný vozík. Jej život sa zo dňa na deň úplne zmenil a mnohé každodenné činnosti sa stali pre ňu náročnými. Žije so svojou 82-ročnou matkou a v súčasnosti je už vo všetkom odkázaná len na vlastné sily. Preto sa jej žiaci rozhodli napísať list, v ktorom jej vysvetlili svoj zámer a požiadali ju o súhlas. Chceli jej ukázať, že im na nej úprimne záleží. Od januára 2025 ju pravidelne navštevujú každú sobotu. Pomáhajú jej s domácimi prácami – umývajú riad, vysávajú podlahu, utierajú prach a s veľkým nasadením pracujú aj v jej záhrade – trhajú burinu, sadia kvety a upratujú ostrihané konáriky. Najväčším prínosom však je predsa len niečo iné. Prinášajú jej milé chvíle, úsmev a srdečnosť. Sú pre ňu príjemnou spoločnosťou a stali sa z nich skutoční priatelia. Počas spoločných chvíľ sa veľa rozprávajú, hrajú spoločenské hry a zdieľajú radosti i starosti. V jej záhrade vysadili strom ako symbol súdržnosti, priateľstva a mini komunity. Nezabudli ani na jej narodeniny – upiekli jej bábovku, ozdobenú sviečkami, a pripravili pre ňu malú oslavu, na ktorú dodnes s láskou spomína. Natočili s ňou i dojímavé interview, kde sa pani Alica podelila o svoj životný príbeh a silu, s akou každodenne čelí výzvam. Z malej myšlienky pomoci sa stalo srdcové poslanie. Pomoc tete Alici nie je len jednorazovou aktivitou, ale už prirodzenou súčasťou ich života. Deti svojím činom ukázali, že aj mladí ľudia dokážu priniesť veľkú zmenu – nie silou, ale dobrosrdečnosťou, ochotou a láskavosťou. Žiaci sa rozhodli dať svojmu snaženiu aj názov a svoj projekt pomenovali „Krídla láskavosti“. V projekte chcú aj v budúcnosti pokračovať. Chcú byt' angažovaní v dobrovoľníckej činnosti, šíriť pomoc, empatiu a aktívne sa podieľať na zlepšovaní života ľudí vo svojej komunite. Veria, že aj malé skutky môžu mat' veľký dosah, a že dobro má silu meniť svet s pokorou, húževnato a s otvoreným srdcom.

List napísala Bc. Miriama Szabó, pedagogická asistentka, skutok vykonal kolektív detí, v šk. roku 2024/2025, žiaci 7. triedy, ZŠ Cesta na vŕšku 1, Marcelová 

V kategórii: List E - Aleš a Filip pomohli a vytvorili novú šancu pre Ďulu

Volám sa Aleš, mám 14 rokov a som žiakom ôsmeho ročníka. Spolu s kamarátom Filipom sme pomohli človeku v núdzi. Volá sa Július, ale všetci ho poznajú ako Ďulu. Ďula má 48 rokov a žije v skromných podmienkach v chatke vo Vyšnej Šebastovej. Nemá stále zamestnanie. Pracuje, len keď ho niekto zavolá. Časť svojho malého príjmu dáva mame, ktorá mu pomáha šetriť peniaze. Po prvýkrát sme ho stretli v lete, keď sme boli vonku na bicykli. Sedel sám pri obchode a pil pivo. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že to nemá v živote jednoduché. Po chvíli rozhovoru sa posťažoval, že nemá prácu ani peniaze. Bolo nám ho ľúto, a tak sme sa rozhodli konať. Ešte v ten deň sme mu pomohli získať brigádu na družstve, za čo nám bol veľmi vďačný. V tom istom období predával aj topánky, aby si mohol kúpiť jedlo, a tak sme ich od neho kúpili za 20 eur. Na začiatku februára si Ďula v práci zlomil nohu. Po pár dňoch sme sa rozhodli zorganizovať preňho finančnú zbierku. Bola mimoriadne úspešná. Prispelo okolo 100 ľudí, medzi ktorými boli naši spolužiaci, kamaráti, viacerí učitelia, evanjelický farár aj náhodní ľudia na ulici. Mená všetkých darcov sme napísali na papier a vyvesili na nástenku pri Obecnom úrade vo Vyšnej Šebastovej. Výťažok zo zbierky sme mu odovzdali o niekoľko dní. Najprv ho nechcel prijať. Cítil sa zle, že by mal brať peniaze. No keď sme mu vysvetlili, že išlo o spoločnú pomoc od mnohých ľudí, prijal ju s pokorou a veľkou vďakou. Pred pár dňami mal Ďula meniny, a tak sme mu išli zablahoželať a priniesli sme mu pár suvenírov z dovolenky v Tatrách. Pomohli sme mu preto, lebo nám ho bolo ľúto. Ale tiež preto, že veríme, že ľudia by si mali navzájom pomáhať. Možno sme sa aj trochu nudili, ale napokon z toho vzniklo niečo krásne a zmysluplné. Pomoc Ďulovi mala skutočný dosah. Našiel si lepšiu a stabilnejšiu prácu, kúpil si nové oblečenie a mal aj dosť na jedlo. O našej pomoci zatiaľ vie len málo ľudí, ale verím, že časom inšpiruje aj ostatných. Rád by som v podobných činoch pokračoval, pretože to má naozaj zmysel a bola to aj zábava.

List napísal a skutok vykonal Aleš Breja s kamarátom Filipom, v šk. roku 2024/2025, žiaci 8. triedy, ZŠ Ľubotice, Strážnická 26, obec Ľubotice