Pomoc rovesníkom

V kategórii: List A - Školský parlament zorganizoval kampaň na schodolez pre Krištofka

So žiakom našej školy Krištofkom sa život nemaznal. Žiak trpí spinálnou svalovou atrofiou, no napriek svojmu hendikepu a vďaka obetavosti rodičov žiak riadne od prvého ročníka navštevuje našu školu, pričom náš školský parlament mu už v minulosti organizoval zbierky, aby sa finančne pomohlo rodine hradiť nákladnú rehabilitáciu. Tento školský rok pred nami stála ešte väčšia výzva. Keďže Krištofko je tento školský rok už štvrták a na budúci školský rok bude žiakom druhého stupňa a jeho kmeňová trieda bude na druhom poschodí, stáli sme pred neľahkou výzvou. Vyzbierať preňho dostatok peňazí, aby mu škola mohla zakúpiť schodolez, pomocou ktorého sa bude presúvať na druhé poschodie. Triedu musí mať na druhom poschodí, pretože tam sa nachádzajú špecializované učebne, a zámerom rodičov a školy je umožniť mu zúčastniť sa na vyučovaní rovnako ako všetkým jeho rovesníkom. Školský parlament preto rozbehol kampaň, cieľom ktorej bolo pre Krištofka vyzbierať sumu 4 000 €, čo bola veľmi náročná úloha. Najprv sme vo februári zorganizovali charitatívny žiacky ples, na ktorom sa z výťažku z tomboly podarilo vyzbierať 2 000 €, čo znamenalo predaj 4 000 tombolových lístkov. Prekonalo to všetky naše očakávania. Keďže táto akcia bola medializovaná, ozvali sa aj rodičia a sponzori, ktorí boli ochotní do sumy schodolezu prispieť, a výsledkom bolo, že sa danú sumu napokon podarilo vyzbierať. Vďaka mravčej práci členov nášho školského parlamentu sa táto, na začiatku utópia, splnila vo vysnívaný sen.

List napísal Mgr. Roman Kuttner, pedagóg, skutok vykonali členovia školského parlamentu, v šk. roku 2025 /2026, žiaci 5. – 9. triedy, ZŠ Gábora Bethlena 41, Nové Zámky

V kategórii: List B - Deti v školskom klube s láskou prijímajú zdravotne znevýhodneného Mareka

Sú príbehy, ktoré netreba kričať nahlas, nepotrebujú potlesk ani veľké slová, stačí ich cítiť. Som vychovávateľka a počas svojej pedagogickej praxe som sa stretla s mnohými deťmi, s rôznymi príbehmi, radosťami aj starosťami. No tento rok som sa po prvýkrát stretla s dieťaťom, ktoré mi zmenilo pohľad na to, čo znamená skutočné porozumenie. Volá sa Marek. Marek je prvák so zdravotným znevýhodnením. Má genetické ochorenie, ktoré ovplyvňuje vývin, komunikáciu aj vnímanie sveta. Jeho tempo je pomalšie, prejavy sú tichšie, no jeho prežívanie je rovnako hlboké a úprimné. Nerozpráva, nepovie, keď ho niečo trápi, nepožiada o pomoc slovami. Nepovie „ďakujem“, ani „prosím“. Keď prišiel medzi nás, v hlave som mala množstvo otázok. Ako mu pomôžem? Ako ho prijmú ostatné deti? Ako ho naučím zapadnúť? Dnes už viem, že som si kládla nesprávnu otázku. Nemusela som ho učiť zapadnúť, to deti ho naučili patriť k nám. Bez pokynov, bez vysvetľovania, bez toho, aby si uvedomovali, aké veľké veci robia. Každý deň niekto z nich chytí Mareka za ruku. Ticho, prirodzene, akoby to bolo samozrejmé. Vedú ho na obed, aby nešiel sám. Tá malá detská ruka v tej jeho, je viac než len pomoc – je to istota, prijatie, tichý odkaz: „Si tu s nami, patríš sem.“ Keď príde čas olovrantu, deti mu vyberú zo školskej tašky jedlo aj fľašu s pitím. Pomaly mu pomáhajú otvoriť nádobku s jedlom, podržia fľašu, sledujú, či sa napil, či sa najedol. Neponáhľajú sa, neodchádzajú, zostávajú pri ňom s trpezlivosťou, ktorá sa nedá naučiť – len cítiť. Keď si nevie zapnúť bundu, pribehnú k nemu. Malé prsty zápasia so zipsom, no nevzdajú sa. Povzbudzujú ho úsmevom, pohľadom, prítomnosťou. Nikto sa nesťažuje, nikto neodchádza. Sprevádzajú ho aj v tých najcitlivejších chvíľach. Keď je neistý, keď niečo nezvláda, keď potrebuje viac podpory než ostatní. Sú pri ňom ticho, nenápadne, no s obrovskou silou. A potom prídu chvíle, ktoré sa nedajú opísať inak ako čistá radosť. Marek miluje hudbu. Miluje zvuky, rytmus, hudobné nástroje a najviac zo všetkého miluje tanec. Keď zaznie hudba, jeho oči sa rozžiaria a jeho telo sa začne hýbať s takou slobodou, akú mu bežné chvíle nedovoľujú. V tých momentoch akoby zmizli všetky bariéry. A deti? Nezostanú stáť bokom, tancujú s ním. Tlieskajú, hrajú na hudobných nástrojoch, smejú sa. Nevidia rozdiely ani prekážky. Vidia kamaráta, ktorý sa raduje – a radujú sa s ním. A vtedy pochopím, že toto je skutočné prijatie, nie naučené, nie hrané, skutočné. A keď Marek cíti túto blízkosť, keď cíti, že patrí medzi nich, že je prijatý presne taký, aký je, urobí niečo, čo sa nedá naučiť. Príde k nim a objíme ich. Silno, úprimne, bez slov. V tom objatí je všetko – jeho „ďakujem“, jeho dôvera, jeho radosť aj jeho láska. Je to jeho spôsob, ako povedať to, čo my hovoríme slovami. A tie deti to chápu. Bez vysvetlenia, bez slov, len srdcom. Počas celej svojej praxe som si myslela, že som to ja, kto učí a vychováva deti. No Marek a deti v školskom klube detí mi ukázali, že tie najdôležitejšie lekcie sa nedajú naplánovať, tie prichádzajú samé. Učia ma, že skutočné porozumenie nepotrebuje slová, že pomoc nemusí byť veľká, aby bola skutočná, že priateľstvo nevzniká z dokonalosti, ale z prijatia.

List napísala Bc. Martina Brveníková, vychovávateľka, skutok vykonal kolektív detí v ŠKD, v šk. roku 2025/2026, Spojená škola, Školská 35, Nemecká

V kategórii: List C - Piataci nezištne pomáhajú spolužiačke odkázanej na invalidný vozík

Na ocenenie nominujem kolektív žiakov 5. A triedy za ich výnimočný prístup, ľudskosť, empatiu a každodennú nezištnú pomoc spolužiačke, ktorá je odkázaná na invalidný vozík. Žiaci jej pomáhajú počas celého školského dňa pri mnohých činnostiach, ktoré sú pre ostatných samozrejmosťou. Ochotne jej asistujú pri presunoch medzi triedami a odbornými učebňami, pomáhajú jej s manipuláciou školských pomôcok, s nosením učebníc a zošitov, s prípravou na vyučovanie či s upratovaním pracovného miesta po skončení hodín. Počas vyučovania jej pomáhajú pri výtvarnej výchove, pri rysovaní na matematike, pri zapisovaní poznámok na hodinách slovenského jazyka a ďalších predmetoch. V prípade potreby jej vysvetlia zadanie úloh, pomôžu pripraviť potrebné pomôcky alebo jej sprostredkujú informácie, ktoré by jej mohli uniknúť. Ich pomoc však nekončí za dverami triedy. Pomáhajú jej s prezúvaním, obliekaním vrchného odevu, sprevádzajú ju počas prestávok a snažia sa, aby sa mohla aktívne zapájať do všetkých školských aktivít. Pri školských podujatiach, výletoch či spoločných akciách prirodzene hľadajú spôsoby, ako jej uľahčiť účasť a zabezpečiť, aby sa cítila plnohodnotnou súčasťou kolektívu. Najcennejšie na ich pomoci je to, že ju poskytujú spontánne, bez očakávania odmeny či pochvaly. Svoju spolužiačku nevnímajú cez jej zdravotné obmedzenie, ale ako kamarátku a rovnocennú členku triedy. Každodennými skutkami dokazujú, že vzájomná pomoc, rešpekt a ohľaduplnosť majú v ich kolektíve pevné miesto. Takéto správanie má veľký význam nielen pre ich spolužiačku, ale aj pre samotných žiakov. Učí ich empatii, tolerancii, zodpovednosti a vnímavosti voči potrebám druhých. Vďaka spoločným skúsenostiam si budujú silné medziľudské vzťahy, učia sa spolupracovať, prekonávať predsudky a chápať, že aj malé skutky dokážu výrazne zlepšiť život druhého človeka.

List napísala Mgr. Michaela Panicová, triedna učiteľka, skutok vykonal kolektív detí, v šk. roku 2025/2026, žiaci 5. triedy, ZŠ Obrancov mieru 884 Detva

V kategórii: List D - Piataci podporili spolužiačku z marginalizovaného sociálneho prostredia

Veľa detí trávi viac času v škole ako doma. To bol prípad aj našej žiačky Veroniky, ktorá školu milovala a trávila v nej veľa času aj po vyučovaní, na krúžkoch. Na tom by nebolo nič zlé, ale keď bol čas ísť domov, vždy povedala, že najradšej by zostala v škole, že sa jej nechce ísť domov. Veronika pochádza z marginalizovaného sociálneho prostredia. Je veľmi milá a slušná, ale doma nemá vytvorené postačujúce podmienky na vzdelávanie. Dňa 4. 6. 2026 sme sa dozvedeli, že v komunite, v ktorej Veronika vyrastá, je rozšírená žltačka typu A. Na základe nariadenia hygieny to znamenalo, že žiaci z ulice, na ktorej býva aj Veronika, nemohli viac ísť do školy, a teda celý mesiac jún musia zostať doma. Aj keď Veronika chorá nebola, týkalo sa to aj jej. Keď som to Veronike ako triedna učiteľka oznámila, bola veľmi smutná. Povedala som jej, aby si vyprázdnila skrinku. Na to sa ma opýtala otázku, na ktorú nikdy nezabudnem: „Kedy sa uvidíme?“ Nechcela som jej klamať alebo dávať falošné nádeje. Povedala som jej pravdu: „V septembri, Veronika.“ Na jej tvári bolo vidieť, že bojuje sama so sebou. Bolo mi jej ľúto. So svojimi pocitmi som sa podelila s ostatnými žiakmi v triede. Diskutovali sme o tom, že škola nie je len miestom, kde sa poskytuje vzdelávanie, veľakrát je to pre niektoré deti jediné bezpečné miesto. Pod slovom bezpečné myslíme nielen hygienický aspekt, aj keď aj ten je nevyhnutný. Spoločne sme prišli na myšlienku, že by sme jej predsa len mohli nejako pomôcť nestratiť kontakt so školou. Keďže Veronikina rodina nemala zaplatený internet a chceli sme sa s ňou spojiť, rozhodli sme sa napísať jej povzbudzujúce listy, ktoré sme dali do jednej obálky, aby vedela, že na ňu myslíme. A tak sme aj urobili. Okrem hrejivých slov jej spolužiaci popísali, čo je nové v škole a poslali jej aj úlohy. Veronika sa veľmi potešila a povedala, že je pre ňu veľmi dôležité cítiť, že nám na nej záleží. Vďaka odkazom detí sa jej podarilo opraviť si známky z viacerých predmetov. Veríme, že nielen opatrenia typu umývanie rúk bojujú so žltačkou, ale aj drobné skutky týchto detí bojujú hlavne s predsudkami voči tejto komunite. Zároveň dúfame, že ich príklad inšpiruje nielen iné deti, ale hlavne dospelých v tom, aby pochopili, že proti generačnej chudobe sa bojuje hlavne vzdelávaním a integráciou aj takýchto detí.

List napísala PhDr. Gabriela Čásarová, triedna učiteľka, skutok vykonal kolektív detí, v šk. roku 2025/2026, žiaci 5. triedy, ZŠ Pribinova 1, Zlaté Moravce

V kategórii: List E - Haifeng Ying (Janko), žiak čínskeho pôvodu, je mostom medzi dvoma svetmi

Janko je žiak čínskeho pôvodu, ktorý sa po príchode na Slovensko musel vyrovnať s jazykovou bariérou, spoznať nové prostredie a začleniť sa do života v novej krajine. Vďaka svojej usilovnosti, vytrvalosti a odvahe urobil veľký pokrok. Dnes je aktívnym členom školskej komunity a s radosťou sa zapája do života školy. Janko sa prišiel do nášho centra učiť slovenský jazyk. Najväčšou hodnotou jeho príbehu je však jeho ochota pomáhať ostatným. Keď do nášho centra prichádzali noví žiaci z Číny, prirodzene sa stal ich sprievodcom. Trpezlivo im vysvetľoval slovenské slová, pomáhal im porozumieť školským pravidlám, prekladal základné informácie a sprevádzal ich pri prvých krokoch v novom kolektíve. Vďaka nemu sa cítili istejšie, odvážnejšie a ľahšie si našli svoje miesto medzi spolužiakmi. Janko pritom nezabúdal ani na vlastné vzdelávanie. Popri slovenskej škole navštevoval počas víkendov aj čínsku školu. Napriek tomu si svoje povinnosti plnil zodpovedne a všetky úlohy vykonával svedomito. Keď niečomu nerozumel, nebál sa opýtať a aktívne hľadal riešenie. Svojím prístupom ukazuje, že úspešná integrácia je postavená na vytrvalosti, zodpovednosti a ochote neustále sa učiť. Svojou dobrosrdečnosťou, empatiou a ochotou pomáhať vytváral v triede atmosféru porozumenia a vzájomného rešpektu. Stal sa mostom medzi slovenskými učiteľmi a čínskymi žiakmi, ale aj medzi dvoma kultúrami. Janko je dôkazom, že aj malé skutky môžu mať veľký význam. Niekedy stačí podať pomocnú ruku človeku, ktorý sa ocitol v neznámom prostredí. Práve takáto každodenná, nenápadná pomoc mení životy a robí z nášho centra miesto, kde sa každý môže cítiť prijatý a bezpečne.

List napísala Dagmar Záhradníková – Inkluzívne jazykové centrum, skutok vykonal Haifeng Ying (Janko), v šk. roku 2025/2026, žiak 5. triedy, ZŠ Nobelovo námestie 6, Bratislava